13.06.2016 | 10:00
Anton Hykisch: Potichu a bližšie

Anton Hykisch: Potichu a bližšie

Potichu a bližšie

Potichu a bližšie

Anton Hykisch

 

Deje sa potichu, nenápadne, nikto o tom nehovorí, ale niečo sa mení.

Nedávno som sa zúčastnil na dvoch podujatiach, kde vedľa seba sedeli predstavitelia kultúr, ktoré v uplynulom čase neveľmi medzi sebou komunikovali. Na besedu o osudoch a budúcnosti strednej Európy pozvali organizátori maďarského univerzitného profesora a mňa. Beseda tak povediac na neutrálnej pôde kresťanského strediska Quo vadis v centre Bratislavy. Profesor Csaba György Kiss prišiel z Varšavy, lebo je to muž lietajúci často do Poľska, kde tiež prednáša na univerzitách. Hovorili sme veľa o čudnom spoločnom priestore menších a malých národov Európy. Počas diplomatickej služby v Kanade agendu stykov so štátmi postkomunistickej Európy kanadské ministerstvo zahraničia zverilo odboru s názvom Central and Eastern Europe čiže Stredná a východná Európa. Slovom, všetky tie štáty a štátiky, ktorým ani vzdelaný americký či kanadský občan vonkoncom nerozumie, nevie o nich temer nič a preto ich strčili do jedného vreca – neznámy Východ.

Vtedy tam za Atlantikom som pochopil, čo znamená byť nielen Európanom. Núdza ma naučila byť aj stredoeurópanom. Dalo mi veľa námahy – a nielen mne, rovnako kolegovi z Česka, Maďarska a Poľska – aby sme Severoameričanom vysvetlili, že síce sme na východ od bývalej „železnej“ opony, ale nie sme Eastern , nie sme východniari. Sme niečo extra, sme na východnom a juhovýchodom pomedzí starej Európy, sme tak povediac poslednou vysunutou baštou štandardnej Európy. Akousi najvýchodnejšou vzorkou civilizácie a kultúry západoeurópskeho typu. Raz som kanadskému partnerovi na obrázkoch gotických chrámov na Spiši, Prešove a v Košiciach ukazoval, že to sú posledné gotické cimburia Európy. Na východ od nás sú už cibuľovité chrámy, iná kultúra. Neviem či odvtedy, ale je faktom, že neskôr na kanadskom ministerstve urobili reorganizáciu a naše štáty už patrili do oddelenia – Central Europe.

Stredná Európa - zmes stredných (aby sa Poliaci neurazili) a malých národov Európy medzi všemožne múdrym a vyspelým Západom a neznámym Východom. Ako každá medza, aj tento priestor si dosť vytrpel od mocnejších susedov.

V časoch Veľkej Moravy bol to priestor, o ktorý sa usilovala západná Franská ríša a z juhovýchodu Byzantská ríša. Etniká tohto priestoru boli nútené sa spájať, aby spoločne odolali nájazdom. Spájali sa skôr nútene ako dobrovoľne a tak vznikali aj nadnárodné útvary. Akési regionálne veľmoci. Veľmi krátko to mohla byť Veľká Morava. Potom počas celého stredoveku to bolo Uhorské kráľovstvo. Vtedajšie etniká či národy tvorili hrádzu aj obeť nájazdom cudzích kultúr – spomeňme si na mongolský vpád z východu a neskoršie dlhodobé ohrozenie Osmanskou ríšou z juhovýchodu. Po bitke pri Moháči 1525 zosypalo sa Uhorsko ako politická a vojenská sila. Prišli Habsburgovci a počas stáročí, aj za pomoci cudzích žoldnierov, začali efektívny boj s cudzou (islamskou) inváziou. Nakoniec Osmanov vytlačili zo strednej Európy. Oni boli velitelia, ale radoví bojovníci boli Rakúšania, Slováci, Maďari, Chorváti, Slovinci, Srbi... Naši predkovia. Stredoeurópania.

Tento zrýchlený historický exkurz sme si premietli aj v besede s maďarským profesorom Kissom. Občas sme sa odlíšili, niekedy nezhodli. Z rozdielnych strán, z iných uhlov pohľadu sa fakty javia inak. Maďari vnímajú napr. Habsburgovcov skôr negatívne. Zhodli sme sa však, že naše národy v dejinách bránili aj západnú Európu. Keď vo Francúzsku stavali katedrály v Chartres či Notre Dame v Paríži – nás valcovali mongolsko-tatárski nájazdníci.

Stredoeurópske národy majú aj ďalšiu cennú devízu. V dejinách 20. storočia naše národy boli nútené prekonať zlé obdobia dvoch totalitných systémov. Priemerný Francúz, Belgičan, Talian, nehovoriac už o Britoch či Švédoch – zažil nacistickú či fašistickú nadvládu iba na krátky čas. Naše národy prešli okrem fašistickej tyranie aj dlhými desaťročiami nadvlády komunistického systému pod sovietskym mocenským diktátom. Táto dvojnásobná dejinná skúsenosť je veľká, spoločná a neoceniteľná.

Dnes sú štáty našej strednej Európy vystavené kritike Západu, že máme iné názory na zachovanie európskej identity a kultúry. Nie sme ochotní uveriť v neškodnosť a mierumilovnosť invázie miliónov ľudí inej kultúry. Dejiny nás predsa naučili opatrnosti, aj odôvodnenej nedôverčivosti. Dnes zdieľame rovnaké názory, bez ohľadu na to, či sme Poliaci, Slováci, Česi alebo Maďari.

Zmena v myslení a vo vnímaní sa deje pomaly, potichu. Ale je tu

¦

Profesor katolíckej Pazmánovej univerzity István Käfer je zanietený hungaro-slovakológ, ako sa sám takto označuje. Poznáme sa ešte z čias prvotného socializmu, keď sme si mohli mimo organizovaného zájazdu navštíviť Ostrihom, Budapešť či Pannonhalmu. Nepreložil mi síce román o Márii Terézii, lebo sa mu nepáčili úvahy môjho Adama Františka Kollára, kde sa rojčí aj o korunováciách starých slovenských panovníkov. Mám naňho teda načisto zanevrieť? Nie. Zdôverili sme sa kedysi, že sme veriaci kresťania a to nás spojilo. O pár rokov mladší osemdesiatnik István so zanietením neprimeraným nášmu veku stále zháňa a zhromažďuje všetko, čo spája Slovákov a Maďarov na dlhej ceste spoločnými dejinami. Prišiel som na jeho prednášku do Primaciálneho paláca v Bratislave.

Práve som dopísal historický román o živote cisára Jozefa II., kde nechýba ani autor prvého slovenského románu Jozef Ignác Bajza a pravdaže ani Anton Bernolák. Cisár Jozef navštívil generálny seminár na Bratislavskom hrade (s prevažne slovenskými bohoslovcami) dokonca dvakrát. Prišiel si skontrolovať, ako klerici plnia jeho pokyn k pastorácii v národných jazykoch, zaujímal sa aj akú majú stravu a či chodia na vychádzky po meste. Popri mladom Bernolákovci sa motali mnohí, Fándly, Palkovič, ale aj Alexander Rudnay, neskôr so závratnou kariérou, veď sa stal ostrihomským arcibiskupom, prímasom Uhorska s kniežacím titulom a kardinálom. Podporoval vydávanie slovenských kníh a slovenského prekladu biblie. Pri písaní mi pomohla monografia Istvána Käfera o Rudnayovi, o človeku, ktorého považujú za svojho dva národy – Slováci i Maďari.

Takýchto „spoločných“ postáv máme v dejinách veľa. V tých dobách sa vzdelanci rozumeli. Najprv cez latinčinu. Maďari – presnejšie maďarskí magnáti - nemali v láske Jozefa II., odvrhli nemčinu ako komunikačný jazyk. Pol roka po Jozefovej smrti článkom XVI z uhorského snemu v Budíne a neskôr v Prešporku, presadili maďarčinu do stredných škôl a na univerzitu. Na truc ponechali v úradnej administratíve latinčinu. A z krátkeho nadšenia nad spoločným rozvojom národných jazykov celej monarchie cesty maďarčiny, slovenčiny, rumunčiny, srbčiny sa v nasledujúcich dvoch storočiach rozišli. Keďže bolo treba vedieť po nemecky či po maďarsky – aj hádky medzi stredoeurópskymi národmi prebiehali v rečiach nechcených, ale nanútených.

Dnes sme všetci slobodní. Malé národy, ktoré od stredoveku až po parížske mierové zmluvy rokov 1918-1920, nemohli sa vykázať vlastnými štátmi (pobaltskí Lotyši, Estónci, Slovinci, Slováci) získali nelichotivé vedecké označenie „nehistorické“ národy. Mali sme byť vďační iným a väčším susedom, čo nás láskavo zobrali do štátneho zväzku. Až teraz, nedávno – po roku 1989 – rozpadli sa tie čudesné naoko federatívne zväzky a vzniklo – hádajte! – 23 nových samostatných štátov na mape Európy.

Dnes sme akože formálne slobodní. Máme všetci svoje štáty. Rokujeme ako rovný s rovným. Hrnuli sme sa jeden cez druhého do integrovanej Európy. Neobzerajúc sa napravo ani naľavo.

A predsa tu existujú kultúrni ľudia, spisovatelia, vedci, historici, univerzitní profesori. Občas sa stretnú. Pozerajú sa po sebe. Podľa povrchného výkladu dejín, každý z vlastného kúta, vlastným fotoaparátom by mali mať máločo spoločného. Veď delí nás toľko udalostí, krívd, neprávostí. Už sme formálne členmi Európskej únie. Ale úprimne si podať ruky, zabudnúť, prepáčiť? Ani reči.

Ach, reči. Na oboch stretnutiach s maďarskými profesormi sme zistili, že mladí ľudia, nádej Európy si rozumejú predovšetkým – po anglicky. Mladý Slovák či Slovenka sa s mladou Maďarkou či Maďarom sa zhovárajú, ba aj spievajú – po anglicky. Panebože, kde je tisícročné spolužitie? (Spomeňte si, náš Hlinka v októbri 1918 „Tisícročné manželstvo s Maďarmi sa nepodarilo, musíme sa rozísť“.)

Pravdaže, ťažko žiadať od mladých, aby sa učili reči svojich susedov. Dnešnou latinčinou je angličtina. Ibaže všeličo strácame, ak sa nepoznáme dobre a dôkladne.

Nedávno ktorýsi slovenský historik právom poznamenal, že je absurdné písať o dejinách Slovenska bez znalosti maďarčiny. Na besedách s maďarskými profesormi som sa dozvedel, že v Maďarsku je mladý historik, čo sa naučil po slovensky a napísal zaujímavú knihu o Štúrovi. Po anglicky môžeme ísť na zájazd, na džezový koncert, na večeru. Ale písať o druhých národoch by sme nemali bez znalosti reči toho národa, o ktorom chcem zasvätene informovať ostatných spoluobčanov. Kto sa bojí, že znalosťou reči „protivníka“ stratí identitu, je slabý v kramflekoch. Škodí sám sebe.

Preto sú užitoční aj maďarskí profesori, čo občas zavítajú na Slovensko. A vedia po slovensky.

¦

Vadíme sa už viac ako dve storočia. Nielen Slováci a Maďari. Vadíme sa všetci naokolo. Každý si má čo vyčítať. Najprv to vyzeralo, že sa vadíme navzájom, lebo jedni boli utláčatelia, druhí utláčaní. Jedni agresori, druhí obete. A naopak. Donedávna -a možno aj dnes – patrí k dobrému tónu, zanadávať či zavtipkovať si na účet tých druhých. V skladisku historického inventáru sa vždy nájde kus vhodného nábytku.

Teraz všetci máme svoje štáty. Aspoň v našej „stredo-východnej“ Európe. Všetci by sme mohli byť spokojní a navzájom sa nepodpichovať. Kdeže! Za posledných 20 rokov stále na seba zazerajú nielen Slováci a Maďari, ale aj Maďari a Rumuni, Chorváti a Srbi, Rusíni a Ukrajinci... Ešte aj Maďari a Rakúšania (Burgenland! Maďarskí Esterházyovci platili chudáka Haydna, aby koncertoval v palácoch Kismártonu, ktorý sa dnes volá Eisenstadt). Chorváti a Slovinci sa hádajú o kúsok jadranského pobrežia. Slasti samostatnosti.

Z čias diplomatického pôsobenia si pamätám časy, keď Slovenská republika bola povadená so všetkými susedmi: s Rakúskom (nóty), Českom (delenie majetku), Poľskom (slovenská menšina), Ukrajinou (Rusíni), Maďarskom (Géza Jeszenszky...). To sa mi naozaj v Kanade ťažko vysvetľovalo...Možno takto robiť rozumnú politiku? Osobitne sme nenávideli či so závisťou hľadeli na Poľsko, Česko, Maďarsko, lebo boli v priazni západných mocností, zobrali ich do NATO a nás vynechali...Boli to čudné časy!

Samostatnosť štátna, politická, kultúrna vôbec neznamená, že máme na všetkých naokolo hľadieť zvrchu, s pohŕdaním. Na samostatnosť sa tiež dozrieva, podstupuje sa skúške dospelosti. Úcta k druhým sa vzťahuje aj na tých starších a skúsenejších. Aj tí si musia zvyknúť na „nehistorické“ národy a ich nové štáty. (Len tak pre zaujímavosť, zo štátov strednej Európy len Slovinsko a Slovensko boli schopné prijať jednotnú európsku menu a v ekonomickom raste si počínajú úspešnejšie než viacerí naši susedia.)

Samostatnosť nás nespasí, ak nebudeme vedieť kam patrí Slovensko, s kým máme ísť spolu a čoho sa vyvarovať. Nesmieme sa dať uniesť malichernými politickými hračkami. Musíme viac hľadieť okolo seba, nad seba.

¦

Od veľkého tresku 1989 uplynulo vyše štvrťstoročie. Vyrástla nová generácia. Je našou povinnosťou odovzdať našu životnú a historickú skúsenosť. Aj náš pohľad sa mení. Žijeme v dynamickom svete, tempo zmien je znervózňujúce, množstvo informácií nás skôr zahlcuje, ako pomáha sa orientovať. Ostáva však zdravý rozum, záznam v génoch, dejinná skúsenosť. Vidím sám na sebe, revidujem niektoré svoje pohľady, všeličo vidím dnes inak ako pred dvadsiatimi rokmi. Vynárajú sa nové ohrozenia. Niektoré sme tušili, iné vôbec nepredpokladali. Európa je dnes iná ako Európa, do ktorej sme vstúpili.

Práve ľudia z kultúry by sme mali mať lepší nos na zmeny okolo nás. Vchádzame do mesiacov a rokov, ktoré sme nepredpokladali. Iste je správne sledovať globálne ekologické hrozby, klimatické zmeny, ubúdajúce zdroje. Ibaže táto agenda nám nesmie zakryť oči.

Európa, vlastne celá euroamerická civilizácia je v nebezpečenstve. Dospela do štádia, keď popiera samu seba, vzdáva sa svojich základných hodnôt. Zoslabenie koreňov vedie k nárastu útokov iných civilizácií.

Práve tu sa každý Maďar, Slovák, Čech ako Európan musí opýtať v akom stave je Európa, kto je formálnym lídrom európskeho spoločenstva, ktoré kedysi zakladali osobnosti ako Churchill, Schuman, Adenauer, de Gasperi, de Gaulle... štátnici s hlbokým historickým vedomím základov európskej civilizácie, kresťanskej kultúry. Ako čelia dnešní lídri Európskej únie najväčšej kríze od konca druhej svetovej vojny?

Práve teraz vstupuje do hry aj každý rozmýšľajúci Slovák, Maďar, Poliak, Čech. Vstupuje do hry stredná Európa. Tá časť Európy dnes nesúhlasí s ľahkomyseľnými postojmi vedúcich západoeurópskych krajín, ktorí sa vzdávajú európskej identity. V snahe zachovať konzumný blahobyt pripúšťajú import miliónov migrantov z iných častí sveta v mene falošnej humanity.

Nadišiel čas osožne spolupracovať so susedmi. Nadchádza čas poučenia z dejín. Nejatriť staré rany. Znova sa k sebe priblížiť. Lepšie sa spoznať. Zdôveriť sa. Spolupracovať.

Pravdaže sú to pekné slová. Ťažšie sa uskutočňujú. Nikto nie je taký naivný, aby si myslel, že Slováci a Maďari si dnes či zajtra padnú do náručia a v slzách dojatia zabudnú na všetko. Ako poslanec prvého slobodne zvoleného parlamentu som zažil také pokusy o manifestačné zmierenia. Predseda vtedajšej Slovenskej národnej rady Fero Mikloško inicioval akési slovenské vyrovnanie sa s obeťami holokaustu na Slovensku. Potom nasledovala deklarácia k problému vysídlenia slovenských Nemcov. Sám som koncipoval text, ktorý parlament odhlasoval vo februári 1991. Zmierovací maratón mal pokračovať akýmsi slovensko-maďarským zmierením. V roku 1992 sme vycestovali do Budapešti, ale počas prvého (a jediného) stretnutia s delegáciou maďarského parlamentu sa ukázalo, že akési manifestačné zmierenie nie je mysliteľné. Prišli nové voľby, nové parlamenty a na vec sa zabudlo.

¦

Teatrálne zmierenia sa v strednej Európe nekonajú, asi sa ani konať nebudú.

Pohyb sveta však nezastavíš. Dejiny, aj politika nás dobehli.

Ešte donedávna neduživý voľný zväzok, tak zvaná V – 4 , Višegrádska (Vyšehradská) štvorka, doteraz príležitosť na zdvorilostné neslané nemastné stretnutia našich nesúrodých prezidentov či premiérov, diplomatická hračka, stala sa zrazu problémom. Problémom pre lídrov v ďalekom Bruseli. Napriek rozdielnemu politickému spektru ukázali štyri stredoeurópske štáty nečakanú súdržnosť. Maďarsko má už niekoľko rokov stabilnú pravicovú vládu. Poľsko v nedávnych voľbách odvrhlo liberálne názory a zvolilo tiež priveľmi konzervatívne na západoeurópsky vkus. Česko má stredoľavú vládu, ale súčasný prezident aj exprezident Klaus sa veľmi jasne vyjadrili nesúhlasne s bruselským centrom. A Slovensko, napriek rôznym nárekom má dnes stredo-pravú koalíciu, kde vedľa seba – čuduj sa svete – sedí jedna umiernená národná strana slovenská s jednou umiernenou stranou maďarsko-slovenskou. Všetko sprevádzajú náreky a vyhrážky, posmešky a urážky. Ale fakt nevyvrátiš.

Politika nás dobehla, milí slovenskí, maďarskí, českí intelektuáli. Na Facebooku si zaprisahaní slovenskí supervlastenci posielajú a vymieňajú najnovšie prejavy Viktora Orbána. Zrazu sme zistili, že v Európe existuje politik (maďarský národne orientovaný politik), ktorý bez servítky dokáže vysloviť to, čo si myslia milióny ľudí nielen v Maďarsku, ale aj v Bratislave, Košiciach, Prahe či v Krakove. Kolujú prejavy aj bývalého českého euroskeptika Klausa, kde exprezident hovorí o podobnej hrozbe Európe, o ktorej hovorí Maďar Orbán či poľský prezident vo Varšave. A žalobu proti kvótam podáva nielen slovenský premiér, ale aj maďarský premiér – hoci sú politicky z rozdielnych táborov.

Denná politika nás dobehla.

Dejinná skúsenosť nás dobehla.

Tristopäťdesiat rokov sme susedili s bratskou Osmanskou ríšou. Svedčia o tom ľudové piesne, bájky, legendy, aj smiešnovýhražné listy islamských náčelníkov našim mestám. Naši predkovia umierali na hraniciach dvoch svetov, dvoch civilizácií. Moji rodáci Štiavničania radšej zbúrali gotickú klenbu farského kostola nad mestom a z chrámu urobili protitureckú pevnosť. Osmani nikdy Štiavnicu nedobyli. Ani Viedeň – aj vďaka poľským vojskám.

Takže aké potrebujeme argumenty?

Možno dnes západoeurópsky občan nepotrebuje ani grécko-rímske antické tradície, ani kresťanstvo, ani smelosť zámorských objaviteľov, ani dôveru v zdravý rozum a neustály pokrok. Je natoľko sprezentovaný, oddaný dnešku, že ho zaujíma len lacná pracovná sila a znervózňuje ho detský plač. Neznáša a nechce mať vlastné deti. Sú nepohodlné. Radšej pozerá do očiek migrantských detičiek z aranžovaných tele news. Rád si zasexuje, nevie zniesť utrpenie a teší sa, že bolesti unikne eutanáziou. Znudený je sám zo seba, zo svojho sexu, rodu, vlasti. Všetko je nuda. Sartre by jasal. Bojovať za niečo je totálny nezmysel. Podvolí sa. Len si prečítajme Houellebecqa.

Lenže v Európe, v tej východnej časti sú akísi stredoeurópania, trocha zaostalí, vraj nie vlastnou vinou, ale kto ho vie. Podaktorí z nich – nie všetci – ešte veria starým poverám, akosi ich nesú v sebe, odovzdávajú z pokolenia na pokolenie. Aj literatúru majú takú čudnú, často obrátenú do minulosti. Niektorí ešte hľadajú ideály, vzory.

Málo známi Slováci, známejší Maďari. Ale všetko jedna fajta. Žiadne multi-kulti. Kto vie, čo ešte vyvedú?

 

Tuším, čo vyvedú. Ešte nestratili zdravý, tak povediac, sedliacky rozum. Nebudú čakať spásu spoza oceána, ani z Bruselu. Ešte sú schopní sa pomeriť. Ani nie pomeriť. Stačí, ak budú žiť vedľa seba, nebudú na seba gániť. Pozdravia sa. Občas sa usmejú. Len tak normálne, ľudsky. Podajú si ruky. Pravdaže obaja.

Potom pokročia k dverám. Budú sa cítiť bezpečnejšie pred nevítanými návštevníkmi.

Potichu a bližšie.

Ten čas prichádza.

¦

 

Apríl 2016 Anton Hykisch