Jana Hogh:Reforma bezpečnostnej rady Organizácie Spojených Národov (OSN)
V štúdii o reforme Bezpečnostnej rady OSN budeme vychádzať z predpokladu, že existuje vzťah medzi historickou štruktúrou a jej inštitucionalizáciou. V našom prípade sme sa zamerali na Organizáciu Spojených národov (OSN), ako inštitucionálny odraz určitej historickej štruktúry. Inštitúcie sú fungujúce, účinné a harmonické v rámci svojej vlastnej historickej štruktúry. A teda pokiaľ dochádza ku transformácii štrukturálneho základu, potom sa naštartuje aj proces transformácie v orgánoch tejto štruktúry, aby sa dokázali prispôsobiť novému prostrediu.
Reforma bezpečnostnej rady Organizácie Spojených Národov (OSN)
PhDr. Jana Hogh
Recenzent: prof. PhDr. Oskar Krejčí, PhD.
ABSTRAKT:
V štúdii o reforme Bezpečnostnej rady OSN budeme vychádzať z predpokladu, že existuje vzťah medzi historickou štruktúrou a jej inštitucionalizáciou. V našom prípade sme sa zamerali na Organizáciu Spojených národov (OSN), ako inštitucionálny odraz určitej historickej štruktúry. Inštitúcie sú fungujúce, účinné a harmonické v rámci svojej vlastnej historickej štruktúry. A teda pokiaľ dochádza ku transformácii štrukturálneho základu, potom sa naštartuje aj proces transformácie v orgánoch tejto štruktúry, aby sa dokázali prispôsobiť novému prostrediu.
Kľúčové slová: OSN, Bezpečnostná Rada, Rezolúcia, Reforma
Východiská
Základné východiská nachádzame v súčasnej teoretickej diskusie týkajúcej sa nutnej a stále otvorenej otázky reformy Bezpečnostnej rady Organizácie Spojených Národov (OSN). O potrebe uvedenej reformy svedčí množstvo predložených teoreticko-praktických modelov, analýzy a zhodnotenia, ktoré nadväzujú na dlhodobé úsilie reflektovať reformy štruktúry a organizácie Bezpečnostnej rady OSN. Nemenej významným dôvodom pre spracovanie predloženej témy je význam Bezpečnostnej rady OSN z hľadiska mocenských vzťahov v medzinárodnom systéme, v ktorom reprezentuje jeden z kľúčových orgánov. Keďže primárnym cieľom Bezpečnostnej rady OSN je udržiavanie mieru a bezpečnosti v medzinárodnom meradle, jej poslanie v medzinárodných vzťahoch a politike je nezastupiteľné. Zásadný problém národných štátov ako aj medzinárodného spoločenstva je prekonanie pretrvávajúcich problémov a reorganizácia Bezpečnostnej rady OSN. Jedným z najvýznamnejších cieľov je odbúranie nereprezentatívnej a nedemokratickej povahy Bezpečnostnej rady a jej transformácia na legitímnu, otvorenú a silnú demokratickú organizáciu.
Základné východisko tvorí identifikácia problémov vo vzťahu k navrhovaným reformám Bezpečnostnej rady z pohľadu členských štátov OSN a ich špecifických prístupov s akcentom na zhodnotenie doterajších teoretických postojov k potrebe reformy Bezpečnostnej rady a na podporu členských štátov vo vzťahu k danej reforme. K významným problémom a otázkam predloženej reformy patrí otázka financovania a závislosť úspechu reformy vo vzťahu k riešeniu otázok ľudských práv. Jedným z rozhodujúcich obsahových cieľov navrhovaného projektu je reflexia nedostatkov a prekážok reformy z pohľadu stálych členov Bezpečnostnej rady OSN a udržateľnosti princípu veta.
Základné problémy a výskumné otázky práce:
Hlavný cieľ práce spočíva v modifikácii pravidiel rozhodovania v rámci Bezpečnostnej rady OSN z hľadiska: a) štruktúry členov OSN a b) právneho/zmluvne zakotveného rámca OSN. Čiastkové ciele zahŕňajú analýzu doposiaľ navrhovaných reforiem a dôvodov ich neúspechu ako aj nastavenie nového modelu reformácie Bezpečnostnej rady OSN z oboch nastolených pohľadov. Navrhované reformy vychádzajú z kritickej analýzy a interpretácie reprezentatívnej domácej a zahraničnej odbornej literatúry.
Bezpečnostná rada OSN nebola vo svojich rozhodnutiach v histórii mnoho krát spravodlivá a nekonala dôsledne a efektívne predovšetkým vo vzťahu k hrozbe genocídy. Jej dôveru oslabuje hneď niekoľko faktov. Okrem využívania formálneho práva veta jej stáli členovia často znemožnili zaradenie dôležitých otázok medzinárodnej bezpečnosti do programu rokovania tohto orgánu. Pomerne komplexný návrh reformy predložil v roku 1997 vtedajší generálny tajomník OSN Kofi Annan pod názvom „Obnova OSN: Program reformy.“ K. Annan okrem toho, že vo svojej Miléniovej správe opäť zdôraznil neodkladnú potrebu „reformovať BR spôsobom, ktorý by jej umožnil plniť svoje povinnosti efektívnejšie a dal by jej väčšiu legitimitu v očiach ľudí celého sveta“, v roku 2002 predložil novú správu „Posilnenie OSN: návrh ďalšej zmeny“ a navrhol vytvoriť Skupinu významných osobností s úlohou vypracovať zodpovedajúce návrhy.
Najdiskutovanejšou súčasťou reformných procesov je otázka reformy Bezpečnostnej rady OSN, ktorá má definované ciele predovšetkým v oblasti zvýšenia reprezentatívnosti BR; zvýšenia autority BR zohľadnením nového rozloženia politických a ekonomických síl vo svete po rozpade dvoch blokov, hegemónnom usporiadaní svetového politického systému až po súčasnosť; ale aj zvýšenie formálnej rovnosti zastúpenia v BR.
Súčasná štruktúra BR zrkadlí rozloženie síl po 2. svetovej vojne, kedy USA, Veľká Británia, Sovietsky zväz, Francúzsko a Čína získali miesto stálych členov BR s právom vetovať akékoľvek rozhodnutie Rady. V roku 1965 bola prijatá zatiaľ najväčšia zmena, kedy sa počet nestálych členov zvýšil zo 6 na 10 miest, čo reflektovalo zvýšenie počtu členov OSN a požiadavku pre rovnocennejšie zastúpenie afrického a ázijského regiónu.
V 80. rokoch sa o reforme začalo diskutovať podrobnejšie na základe prehĺbenia finančnej krízy OSN. Následne bola v roku 1993 vytvorená časovo neobmedzená Pracovná skupina, ktorá mala za úlohu priniesť riešenie dvoch otázok: zvýšenie účinnosti, ktoré sa týkalo veľkosti a zloženia reformovanej BR a na druhej strane aj zvýšenie transparentnosti, ktoré by spočívalo v reforme pracovných metód .
Koncept zvýšenia autority BR prostredníctvom nových ekonomických a politických mocností sa dostal do stretu s princípom formálnej rovnosti členských štátov, pretože pri rozšírení o Japonsko a Nemecko by došlo k posilneniu pozície štátov Severu; pokiaľ by sa rozšírenie týkalo Nemecka, Európa by mala v BR tri stále miesta, prípadné rozšírenie o Japonsko, Nemecko a regionálnych zástupcov pre Afriku, Áziu a Latinskú Ameriku (na princípe rotácie) naráža na rivalitu vo väčšine spomenutých regiónov. Ďalším možným scenárom by bolo rozšírenie o päť stálych členov – Nemecko, Japonsko, Indiu, jeden latinskoamerický a jeden africký štát. Tento koncept získal aj podporu Veľkej Británie avšak s podmienkou, že noví členovia nebudú mať právo veta; a nakoniec návrh, aby štáty celej Európskej únie mali v BR len jedno stále miesto bol neprijateľný tak pre Veľkú Britániu ako aj pre Francúzsko;
Taliansko prišlo s návrhom rozšíriť BR o desať nestálych členov, čím by sa ich počet zvýšil na dvadsať a k ich obmene by dochádzalo na základe regionálnych rotácií. V tomto návrhu sa počítalo s vytvorením novej kategórie takzvaných polo stálych členov.
Začiatkom decembra 2004 bola zverejnená Správa Panelu významných osobností k hrozbám, výzvam a zmenám (Report of the High-level Panel on Threats, Challenges and Changes) s názvom „Naša zdieľaná zodpovednosť: kolektívna bezpečnosť v 21. storočí“, ktorá obsahovala celý rad odporúčaní, vrátane návrhov reformy OSN. V týchto návrhoch sa predpokladalo predovšetkým zvýšenie efektívnosti a autority BR, ako aj jej schopnosti a pripravenosti konať.
Správa predstavila dva modely rozšírenia BR, ktoré vychádzajú z princípu spravodlivého rozdelenia miest medzi štyri základné regionálne zóny: Afriku, Áziu a Tichý oceán, Európu a americký kontinent: Prvý model predpokladá, že nová BR bude mať 24 členov, keď sa k súčasným piatim stálym členom pridá šesť nových stálych členov, ktorí však nebudú mať právo veta. Desať miest nestálych členov by sa v rámci navrhovaného modelu doplnilo o tri nové miesta nestálych členov obsadzovaných na dvojročné obdobie.
Druhý predložený model predpokladá rovnako 24 člennú BR, ktorá by však nijakým spôsobom nenavyšovala počet súčasných stálych členov, ale bola by vytvorená nová kategória členov BR , ktorých by bolo celkovo osem a zastávali by svoje miesta na štvorročné obnoviteľné obdobie a zároveň by vzniklo jedno miesto na dvojročné neobnoviteľné obdobie.
Kandidátov na nových členov na štvorročné obdobie by malo vyberať Valné zhromaždenie OSN na základe regionálnych konzultácií z troch štátov, ktoré sú najväčšími prispievateľmi do rozpočtu OSN, prípadne z troch štátov najviac dobrovoľne prispievajúcich organizácii, alebo z troch štátov, ktoré najviac prispievajú svojimi jednotkami do mierových operácií OSN.
Aj keď je inštitút veta považovaný za zastaralý a nereflektuje stále demokratickejšie metódy rozhodovania, ani jeden z návrhov nepredpokladá zmeny v existujúcich právomociach BR, ktoré by sa týkali práva veta. Dokument však navrhuje ohraničiť jeho využívanie len na otázky, v ktorých by sa životne dôležité záujmy štátu ocitli pod skutočnou hrozbou a pri riešení prípadov genocídy.
Dokument okrem vyššie uvedených návrhov priniesol aj systém tzv. indikatívneho hlasovania, ktoré by členom BR umožnilo demonštrovať svoju negatívnu pozíciu v danej otázke, avšak ich hlas by nemal silu veta ani žiadnu právnu silu. Druhé hlasovanie by už bolo oficiálne a prebiehalo by v súlade so súčasnou procedúrou BR.
Podmienkou uskutočnenia akejkoľvek reformy je však zmena Charty OSN, ktorej podmienkou je súhlas dvoch tretín členov Valného Zhromaždenia a následná ratifikácia dvomi tretinami členských štátov OSN, vrátane piatich stálych členov BR.
Zoznam použitej literatúry:
BARNETT, MICHAEL, HUNJOON KIM, MADALENE O’DONNELL AND LAURA SITEA 2007. Peacebuilding: What is in a name? In: Global Governance: A Review of Multilateralism and International Organisations, 13 (1), pp. 35–58.
BERCOVITCH, JACOB AND ALLISON HOUSTON 1996. The study of international mediation: Theoretical issues and empirical evidence. In: Bercovitch, Jacob ed. Resolving international conflicts: The theory and practice of mediation. London, Lynne Rienner. pp. 11–35.
DIMAND, M., A., DIMAND, R. W.: The History of Game Theory, Volume I. From beginnings to 1945. New York: Routledge Research 1996, Introduction: Defining Game
Theory and its History, 1 –17.
EICHLER, J. Medzinárodní bezpečnost v době globalizace. Praha: Portal, 2009. ISBN 978-80-7367-540-0
EICHLER, J. Bezpečnostní a strategická kultúra USA, EU a ČR. Praha: Karolinum, 2011. ISBN 978-80-246-1956-9
GEORGE, A. Forceful Persuasion: Coercive Diplomacy as an Alternative to War. Washington, 1991
KISSINGER, H. Uměni diplomacie: Od Richelieua k pádu Berlínské zdi. Prel. Miloš Calda. Praha: Prostor, 1999. ISBN 90-7260-025-7
KÖCHLER, H. “The UN and the New World Order: Philosophical Reflections”. in The United Nations and the New World Order. Köchler Hans (eds.), International Progress Organization. Vienna 1992. p.11.
MYERSON, R.B.: Game Theory: Analysis of Conflict. Harvard University Press 1991, Chapt. 1: Decision – theoretic foundation, 1 – 9.
POTOČNÝ, M. - ONDŘEJ, J. Mezinárodní právo veřejné. 4. vyd. Praha, 2003, s. 303
RAMSBOTHAM Oliver, Woodhouse Tom, Humanitarian Intervention in Contemporary Conflict: s. 194, Paperback. 1996, Polity.
ROBERTS Adam, KINGSBURY Benedict , eds., United Nations, Divided World: The UN’s Roles in International Relations (Oxford, Clarendon Press, 1988)
ROSS, D.: „Game Theory“ in: Standford Encyclopedy of Philosophy http://plato.stanford.edu/entries/game-theory/, Part 1: Philosophical and Historical Motivation
VOLNER, Š. Bezpečnosť v 21. storočí. Bratislava: IRIS, 2009. ISBN 978-80-89256-36-5 WALKER, P.: A Chronology of Game Theory [online]: http://www.econ.canterbury.
ac.nz/personal_pages/paul_walker/gt/hist.htm
WAISOVÁ, Š. Úvod do studia mezinárodních vztahů. Plzeň, 2005
Internetové zdroje:
Report of the Secretary-General: “Renewing the United Nations: A Programme for Reform [A/51/950]”; General Assembly (GA) Resolution: “Renewing the United Nations: A Programme for reform [A/RES/52/12]”; Report of the Secretary-General: “Strengthening of the UN: An Agenda for Further Change [A/57/387]”; GA Resolution: “Strengthening of the United Nations: An Agenda for Further Change [A/RES/57/300]”; GA “Question of Equitable Representation on And Increase in the Membership of the Security Council and Related Matters [A/59L.67]”; GA, “Renewing The UN: A Programme for Reform [A/51/950]”; GA, “Strengthening of the UN: An Agenda for Further Change [A/57/387]”