15.01.2016 | 23:45
Jana Hogh: Vymedzenie a aplikácia teórie hier v systéme Medzinárodných vzťahov (vybrané aspekty)

Jana Hogh: Vymedzenie a aplikácia teórie hier v systéme Medzinárodných vzťahov (vybrané aspekty)

Vymedzenie a aplikácia teórie hier v systéme Medzinárodných vzťahov (vybrané aspekty)



PhDr Hogh Jana



Recenzovala: prof. PhDr. Silvia Gáliková, Ph.D.

Vymedzenie a aplikácia teórie hier v systéme Medzinárodných vzťahov (vybrané aspekty)

 

PhDr Hogh Jana

Recenzovala: prof. PhDr. Silvia Gáliková, Ph.D.

 

Dalo by sa povedať, že teória hier sa stala v relatívne krátkom časovom období jedným z najsilnejších analytických nástrojov, ktoré je možné využiť pri štúdiu politických javov. Vo svojich počiatkoch bola teória hier aplikovaná predovšetkým na volebné, prípadne legislatívne správanie, no postupne nachádza svoje miesto aj v rôznych iných oblastiach, akými sú napríklad medzinárodná bezpečnosť, či demokratizácia skupín, spoločnosti, prípadne regiónov. V súčasnosti môžeme povedať, že teoretické modely ktoré sa spájajú s teóriou hier je možné viac či menej aplikovať na všetky hlavné oblasti politickej vedy.

Aj napriek súčasnému stavu je nutné podotknúť, že používanie teórie hier v medzinárodných vzťahoch sa etablovalo omnoho pomalšie, ako jej využitie v ekonómii. Jedným z dôsledkov tohto nerovnomerného vývoja je aj fakt, že väčšina diel, ktoré sa venujú teórii hier sú formulované pre ekonómov, čo znamená, že aj pokryté témy a možnosti aplikácie sa týkajú skôr ekonomickej oblasti. V politickej oblasti je však možné nájsť niekoľko tém, ktoré v prácach ekonómov nie sú dostatočne pokryté. Medzi takéto môžeme zaradiť napríklad teóriu hlasovania, ktorá je pre skúmanie politických javov jednou z kľúčových tém a v ekonomickej teórii je pokrytá len minimálne. Aj v prípade jej pokrytia by sa však od politológa skúmajúceho teoretický model v ekonomickej literatúre predpokladala určitá úroveň znalosti ekonomiky, či cenovej teórie, matematiky, dopytových kriviek, substitúcie, atď.

Pri písaní tejto eseje budeme využívať predovšetkým diela písané pre potreby a v rámci možností pochopenia politológov a budeme sa venovať tézam, ktoré sú unikátne pre politické analýzy. Poskytneme výklad niektorých vybraných teórií, ktoré sa nám v ďalšej časti práce stanú opornou kostrou pre skúmanie zvolenej témy.

Ako prvej sa budeme venovať klasickej teórii voľby a budeme hľadať jej logické prepojenie a vzťah teórii užitočnosti.

Zameriame sa na intuíciu a vyjadrenie teórie racionálnej voľby. Okrajovo sa dotkneme priestorových, alebo euklidovských preferencií, ktoré hrajú kľúčovú úlohu v teórii hlasovania, ale majú svoje uplatnenie aj vo volebnej a legislatívnej politike.

Vo svojom skúmaní vezmeme do úvahy aj rozhodovanie sa aktérov v stave neistoty, ich preferencií v prípade rizík a ich dôsledkov pri priestorových preferenciách aktérov.

 

 

Ďalej sa budeme venovať teórii sociálnej voľby, ktorá sa stala neoddeliteľnou súčasťou formálnej politickej vedy a jej podmnožinám.

V ďalšej časti našej práce sme sa rozhodli pracovať s teóriu hier priamo aplikovanou na oblasť medzinárodných vzťahov a to v jednej z najdôležitejších oblastí, ktorou je oblasť bezpečnosti a obrany. Rozhodli sme sa vynechať hlbší exkurz do teórie a nahradiť ho praktickejším štúdiom konkrétneho prepojenia teórie hier a medzinárodných vzťahov.

Pri jej aplikácii do praxe politického života budeme teda skúmať Teóriu hier aplikovanú na kontext bezpečnostných a obranných teórií v medzinárodných vzťahoch. Hlavným cieľom našej práce je poukázať na možnosti využitia teórie hier pri realizácii zahraničnej politiky jednotlivých aktérov svetového politického systému. Z metodologického hľadiska sme použili predovšetkým analytický prístup a syntézu informácií získaných z rôznych relevantných zdrojov, ako aj indukciu a dedukciu.

 

 

Teória hier a motivácie aktérov v medzinárodných vzťahoch

 

Teória hier skúma a analyzuje strategické racionálne správanie sa jednotlivcov a ich vzájomné interakcie v prostredí. Skúma predovšetkým „spôsoby, ktorými strategické interakcie medzi subjektmi produkujú výsledky vzhľadom na preferencie, alebo úžitok týchto činiteľov“1. Predovšetkým však ide o „štúdium matematických modelov konfliktov a spolupráce medzi inteligentnými racionálnymi rozhodujúcimi sa subjektmi...Teória hier poskytuje všeobecné matematické metódy pre analýzu situácie, v ktorých sa dvaja jednotlivci alebo viac jednotlivcov rozhodujú tak, že ich rozhodnutia ovplyvnia stav jedného alebo druhého.“2

Teória hier má ambíciu skúmaním pochopiť a následne vysvetliť a predikovať výstupy z interakcie jedinca s prostredím, za predpokladu, že do tejto interakcie vstupuje aj správanie ďalšieho jednotlivca, ako nového hráča s vlastným racionálnym sebeckým správaním.

Teória hier je v podstate konceptom, ktorý pomáha pri vytváraní modelových vzorcov správania sa aktérov medzinárodných vzťah za predpokladu, že aktér A použije racionálnu stratégiu rozhodovania sa a aj napriek neistote, ktorá vyplýva z chaotického usporiadania medzinárodných vzťahov, ale aj subjektivity konania jednotlivcov, je čiastočne možné anticipovať konanie aktéra B keď predpokladáme, že aj on bude konať racionálne. 3

Z takéhoto vymedzenia Teórie hier vyplýva, že skúmanými oblasťami sú predovšetkým racionalita, rozhodovanie, strategické správanie, ale aj schopnosť hodnotiť riziká a úžitky, ktorá si vyžaduje inteligenciu účastníkov.

Pri aplikácii teórie hier na medzinárodné vzťahy budeme predpokladať, že jej hlavnými aktérmi sú národné štáty a prostredie v ktorom konajú je vymedzené svetovým politickým systémom a interakciami, ktoré sa v rámci neho odohrávajú.

Podľa teoretikov, ako napríklad Evansa a Newnhama (1998, str. 645) je jedným zo základných predpokladov realistického prístupu k medzinárodným vzťahom fakt, že národné štáty sú motivované výlučne svojimi vlastnými záujmami. Tento prístup zdôrazňuje, že národné štáty zohľadňujú potreby a záujmy iných národných štátov len v prípade, ak majú ostatné národné štáty dostatočné schopnosti a zdroje na presadenie svojich požiadaviek prípadným ohrozením, alebo poškodením svojich protivníkov. To znamená, že národné štáty sa pri svojom konaní neriadia etickými či humanitnými princípmi a medzinárodné právo, či zmluvy, alebo podobné formalizované dohody Teórie hier, ako nástroja na analýzu medzinárodných vzťahov v skutočnosti nijako neobmedzujú medzinárodnú činnosť národných štátov.

Aj preto je veľmi zaujímavé pozrieť sa na fungovanie svetového politického systému z pohľadu interakcií jeho účastníkov cez prizmu teórie hier. Základným a do veľkej miery kritizovaným predpokladom tejto teórie je, že pri aplikácii na sociálnu interakciu sú zúčastnené strany úplne sústredené na seba a neúnavne sledujú iba svoje vlastné uspokojenie a ciele. Teória hier nachádza v koncepte Národných štátov explicitné príklady zo skutočného života, čím prenáša do reality abstraktné pojmy. To platí bez ohľadu na to, či sa interakcie medzi účastníkmi diania v svetovom politickom systéme týkajú bezpečnosti, alebo ekonomických otázok. Keďže ako sme už naznačili národné štáty zohľadňujú potreby a záujmy ostatných národných štátov len vtedy, ak tieto majú dostatočnú recipročnú silu, determinant sily jednotlivých národných štátov musí byť jedným z hlavných skúmaných prvkov v teórii medzinárodných vzťahov.

Naproti tomu, a to aj napriek podstatnej zhode medzi teóriou hier a medzinárodnými vzťahmi v súvislosti s motiváciou svojich aktérov, teória hier venuje malú, alebo žiadnu pozornosť determinantom konania, ktoré sú hráčom k dispozícii. Jednoducho sa predpokladá, že tieto modely správania sa sú aktérom známe a môžu si vybrať niektorý z nich a riadiť sa iba svojimi preferenciami bez ďalšieho obmedzenia. Determinanty konania, ktoré majú hráči k dispozícii nie sú predmetom teórie hier. Explicitnejšie vyjadrené, determinanty moci, ktoré sú jedným z najdôležitejších faktorov, ktoré majú vplyv na dostupné možnosti konania národných štátov v teórii medzinárodných vzťahov, dostávajú v teórii hier zanedbateľnú pozornosť. To znamená, že v jej súčasnom stave, táto disciplína nie je schopná prispieť do všetkých oblastí záujmu teoretikov a praktikov medzinárodných vzťahov. My sa však v ďalšej časti našej práce budeme venovať niektorým základným modelom teórie hier, ktoré neskôr rozpracujeme podrobnejšie v našej dizertačnej práci.

 

Teória voľby a teória racionálnej voľby

 

Východiskovým bodom pre takmer všetky politické teórie hier je myšlienka, že jednotlivci, ktorí racionálne sledujú určité ciele podliehajú obmedzeniam, ktoré im vytvárajú vlastné fyzické zdroje, ale aj správanie sa ostatných subjektov. Tento predpoklad je často sporný. V skutočnosti je jedným z najspornejších bodov politickej vedy úloha racionality a intencionality ako zložiek, ktoré hrajú významnú úlohu pri predikcii politického správania. Avšak nateraz sa nebudeme venovať sporným bodom, ktoré by sme mohli identifikovať medzi homo economicus a homo sociologicus a prejdeme priamo ku klasickému modelu racionálnej voľby.

Pre účely nášho bádania postačí definovať racionalitu z hľadiska niekoľkých jednoduchých prvkov:

Čeliac akýmkoľvek dvom možnostiam, ktoré môžeme označiť ako x a y, sa jednotlivec môže rozhodnúť, či neuprednostní variantu x pred y, alebo variantu y pred x, alebo oboje. Keď sú preferencie v tejto realite uspokojené, môžeme povedať, že sú kompletné.

Pokiaľ má jednotlivec na výber z troch možností x, y, z a nedá prednosť y pred x, ani z pred y potom je to prípad, keď neuprednostní z pred x. Preferencie napĺňajúce túto realitu sú tranzitívne.

Teória racionálnej voľby vychádza všeobecne z aplikácie ekonomickej teórie a nadväzuje na koncepciu racionality T. Hobbesa a D. Huma.

Podľa Svenssona 4 rozlišujeme dve subsféry teórie racionálnej voľby, ktorými sú teória verejnej voľby a teória spoločenskej voľby.

Teória verejnej voľby sa aplikuje predovšetkým na parlamentné systémy, kde rieši modely vzťahov štátu a spoločnosti. Kľúčové je v tomto prípade napríklad volebné správanie, (na strane voličov, ale aj politických strán), ale aj fungovanie byrokracie.

Pri teórii spoločenskej voľby ide najmä o sledovanie individuálnych preferencií v širšom koncepte kolektívneho rozhodovania (napríklad vo voľbách). Ako už vyplýva z termínu kolektívneho rozhodovania, keďže predpokladáme racionálne chovanie, pôjde o rozhodovanie sa v kontexte kolektívneho prospechu.

Keneth Arrow5 vo svojom diele Social Choice and individual value (Sociálna voľba a individuálna hodnota) skúma, či existuje stav, kedy je možné dosiahnuť spojenie preferencií jednotlivcov do jednej kolektívne najvýhodnejšej preferencie, pričom uvádza, že takáto možnosť neexistuje. Príkladom takéhoto modelu je skupina stroskotancov, ktorá sa skladá z jednotlivých členov. Preferenciou každého člena skupiny je prežiť. Dalo by sa teda povedať, že aj kolektívna preferencia je prežitie. Pokiaľ ale dôjde k situácii, že nie všetci členovia skupiny môžu zo situácie získať, individuálne preferencie sa od kolektívnych odklonia. Pokiaľ by sa ktorýkoľvek člen nesúrodej skupiny, v ktorej nemá väzby chcel v prospech kolektívnych preferencií obetovať, jeho konanie by už nebolo racionálne.

Podľa Arrowa však ani princíp väčšiny, ktorý je často pokladaný za najspravodlivejší princíp kolektívnych preferencií vykazuje problém, ktorým sú tzv. cyklické väčšiny, alebo Condorcetov paradox.(viď tabuľka dole) Podľa tejto teórie, pokiaľ v kolektíve existujú viac ako traja aktéri, vždy je možné nájsť takú preferenciu, ktorá dokáže na základe párovej, alebo binárnej kombinácie poraziť predchádzajúceho víťaza. Nový víťaz môže byť následne naa základe toho istého princípu porazený inou preferenciou. Preto môžeme povedať, že demokracia, v ktorej sa aplikuje princíp väčšinového rozhodovania nemá žiadnu jednoznačne najlepšiu preferenciu, ktorá by mohla byť konečná a teda najspravodlivejšia. Podľa Arowa teda: “zlučovanie preferencií nikdy nemôže zaručiť, že vznikne taká preferencia, ktorá by súčasne bola schopná vyhovieť požiadavke na spravodlivosť a potrebe dosiahnuť taký výsledok, ktorý by bolo možné v danom kontexte označiť za logický.“5 Z daného záveru nám vyplýva, že každé kolektívne správanie saje pre niekoho nespravodlivé a zároveň nespĺňa logické predpoklady. Táto teória sa nazýva Arrowov teorém. 6

 

Condorcetov paradox: spracované autorkou podľa Ordeshook, 1992, s. 24 – 25

 

AKTÉRI preferencia preferencia preferencia

Aktér 1 X Y Z

Aktér 2 Z X Y

Aktér 3 Y Z X

 

Vysvetlenie:

Aktéri 1 a 2 dávajú prednosť X pred Y, takže víťazná preferencia tejto binárnej dvojice je X

Aktéri 1 a 3 dávajú prednosť Y pred Z, takže víťazná preferencia tejto binárnej dvojice je Y

Aktéri 2 a 3 dávajú prednosť Z pred X, takže víťazná preferencia tejto binárnej dvojice je Z

 

Pri väčšinovej voľbe je teda X lepšie ako Y, Y je lepšie ako Z, ale Z je lepšie ako X. Cyklus je teda uzavretý a žiadne riešenie nie je najlepšie. Každé rozhodnutie by mohlo byť prehlasované a preto je potrebný zásah zvonku, ktorý určí víťaznú preferenciu.

 

Aby sme pochopili reálnu aplikáciu tohto spôsobu výberu preferencí, musíme teoretickú bázu prepojiť s praktickou realizáciou politického života. Tento predpoklad umožňuje využitie taktického hlasovania, ale aj manipuláciu s programom politických opatrení. Pokiaľ teda budeme vychádzať zo všeobecnej premisy, že demokracia je presadením vôle ľudu, s odvolaním sa na Arowov teotém nie je v priamej demokracii, či väčšinovom rozhodovaní možné zistiť preferencie všetkých voličov a usporiadať ich tak, aby bolo konečné rozhodnutie zrkadlením týchto preferencií a teda nie je možné presne zistiť, aká je vôľa ľudu. Preto je v plnom rozsahu tento model rozhodovania neuskutočniteľný.

Ďalšou z prekážok s ktorými sa stretávame pri kolektívnych preferenciách je stret súkromných a verejných záujmov. Jednou z najvýznamnejších prác, ktorá sa venuje tejto problematike je dielo M. Olsona7 z ktorého vyplýva, že nie všetky kolektívne akcie, ktoré uskutočňujú racionálni jedinci prinášajú najlepší možný, teda racionálny výsledok.

Ďalším dôležitým prvkom, ktorý vstupuje do rozhodovania je fakt, že aktéri sa rozhodujú v podmienkach neistoty. Neistota je dokonca v podmienkach bežného politického života štatisticky najčastejšie sa vyskytujúcim javom. Tomuto fenoménu sa venovali ako prví R. Dahl a Ch. Lindblom8 a vo svojom diele doospeli k názoru, že najracionálnejšia politická stratégia v podmienkach neistoty je tá, ktorá eliminuje riziko z najväčšej možnej straty. V podmienkach neistoty teda nie je podstatné maximalizovať svoj zisk, ale naopak minimalizovať riziká.

Vzhľadom na priestor, ktorý máme v rámci tejto práce sme sa rozhodli jej ďalšiu časť venovať praktickému premietnutiu Teórie hier do Teórie medzinárodných vzťahov. Ako uvádzame aj v názve našej práce, zvolili sme si vybrané aspekty tejto teórie, nakoľko jej rozsah prevyšuje rozsah našej štúdie. Jednou z najdôležitejších oblastí aplikácie teórie hier je oblasť bezpečnosti a obrany aktérov svetového politického systému. Práve tejto oblasti a možnostiam uplatnenia teórie hier sme sa rozhodli venovať druhú časť našej práce.

 

Teória hier aplikovaná na kontext bezpečnostných a obranných teórií v medzinárodných vzťahoch

Aby sme pochopili vzťah teórie hier a medzinárodných vzťahov, ukážeme si vzájomné prínosy, ktoré tieto dve teórie recipročne zdieľajú. Tento koncept začali skúmať vo svojom diele Neumann a Morgenstern už v roku 1944 vo svojej priekopníckej knihe,9 ktorá sa zameriavala predovšetkým na bezpečnostné problémy. Autori sa vo svojom diele zaoberali čelnými konfliktmi, teda témou, ktorá mala veľký praktický význam počas studenej vojny.

Vonkajšie tlaky a vnútorný rozklad impéria nahradili hrozbu ZSSR menšou hrozbou Ruska, a príspevky Nasha, či Maynarda-Smitha rozšírili teóriu hier ďaleko za hranice pôsobnosti Neumann a Morgensterna. Aj napriek tomu je však väčšina dostupných rozborov týkajúcich sa aplikácie teórie hier v medzinárodných vzťahoch stále obmedzená na analýzu bezpečnostných a obranných interakcií medzi národnými štátmi v rámci svetového politického systému. Z hľadiska systematizácie analýzy týchto tém, je vhodné rozdeliť formálne štúdie bezpečnosti a obrany do nasledujúcich skúmaných oblastí:

Obranné aliancie

Zastrašovanie a preteky v zbrojení

Krízy, ktoré môžu viesť k vojne

Každú z týchto oblastí budeme teraz analyzovať samostatne.

Gardner 10 skúma vo svojom diele Obranné aliancie a ponúka dve stručné analýzy vzniku medzinárodných aliancií. Prvá analýza sa obmedzuje na princípy prerozdelenia nákladov určených na obranu medzi tri národné štáty, ktorých primárnym záujmom je brániť sa pred spoločnou vonkajšou hrozbou. Jediným určujúcim prvkom tohto rozdelenia je dĺžka hraníc národných štátov, ktoré sú v priamom kontakte s územím nepriateľa.

Implicitne sa predpokladá, že národné štáty budú rovnocenne profitovať z ochrany, ktorú im poskytne aliancia a schopnosti jednotlivých národných štátov prispievať vlastnými zdrojmi k ich spoločnej obrane, nie sú v tomto prípade relevantné.

V druhej analýze autor rozoberá podmienky, ktoré sprevádzali vojnový konflikt v Bosne v roku 1993, a dokazuje, že aliancia ktorýchkoľvek dvoch z troch bojujúcich strán (Srbov, Chorvátov a Muslimov) by mohla viesť k udržateľnému mieru. Následná potreba účasti zahraničných armád v tejto oblasti potvrdila teoretické závery Gardnera.

Powell 11 uskutočnil rozsiahle systematické štúdie aliancií s pomocou aplikácie techník teórie hier. Analyzoval interakciu 3 národných štátov, pričom dva z nich sú súčasťou priamej konfrontácie, ktorá by mohla viesť k vojne a tretí aktér sa musí rozhodnúť, či sa prikloní na jednu, alebo na druhú stranu. Dosiahnuté závery vytvárajú predpoklady podľa ktorých by národné štáty konali ako aj možné mierové, prípadne vojnové dôsledky, ktoré by mali ich prípadné rozhodnutia.

Pomocou kooperatívnej teórie aliancií môže byť analyzovaných mnoho ďalších tém týkajúcich sa vzťahov medzi národnými štátmi. Napríklad Taylor,12 predstavil metódu pre vytvorenie indexu sily každého člena aliancie, ktorá určuje jeho schopnosť ovplyvňovať záležitosti aliancie a aplikoval ju aj na fungovanie Európskej únie. Pomocou tohto modelu je možné analyzovať medzinárodné kartely, akým je napríklad OPEC, študovať ochotu členov aliancie plniť svoje povinnosti a užívať si výhody, ktoré nečlenovia aliancie nemôžu využívať bez toho, aby nejakým spôsobom prispeli.

 

Zastrašovanie a preteky v zbrojení

 

Analýza zastrašovania a pretekov v zbrojení patrí pravdepodobne medzi najviac študované témy v medzinárodných vzťahoch a k ich analýze dochádza aj s pomocou nástrojov teórie hier. Bolks a Stoll13 skúmajú aspekty tohto problému na najjednoduchšom prípade a to dvoch národných štátoch, ktoré sa nachádzajú v priamej vzájomnej konfrontácii. Títo aktéri používajú politiku zastrašovania, keď každý z nich hrozí odvetou na možný útok druhého, čím bráni samotnému výskytu takéhoto útoku. Takýto útok by mohol byť realizovaný prostredníctvom hanlivej poznámky, obmedzujúcuj hospodárskej politiky, ozbrojených útokov, atď.

Väčšina analýz týkajúcich sa zastrašovania odkazuje na hrozby použitia sily a my sa budeme tiež venovať iba týmto prípadom. Za týchto okolností sú preteky v zbrojení sú sekvenciami udalostí, ktoré sa odohrávajú, keď sa národné štáty konfrontujú a chcú zvýšiť dôveryhodnosť svojich hrozieb.

Cieľom dvoch národných štátov v priamej konfrontácii je, aby sa ochránili pred možnosťou vlastného zničenia, alebo nadvlády ostatných aktérov svetového politického systému. Každý z národných štátov zapojených do konfrontácie sa bude cítiť bezpečnejšie, ak získa zbrane, aj keby sa to udialo len z dôvodu jeho vlastnej obrany. Na druhej strane však zbrane môžu byť použité nielen na obranu, ale rovnako tak aj na útok a druhý štát si nikdy nemôže byť istý zámermi toho prvého. Z tohto dôvodu štát musí vyrábať, alebo nakupovať zbrane, aby sa mohol pripraviť na konanie svojho protivníka.

Výsledkom je, že sa dva národné štáty podieľajú na stratégii zbrojenia, ktorá im prináša menší benefit, ako stratégia založená na získavaní zbraní. Mnoho autorov formalizuje vyššie spomenuté ako dobre známu Väzňovu dilemu.

Akonáhle sa tak stane, môže byť analýza rozšírená niekoľkými spôsobmi. V teórii hier je všeobecne preukázané, že v konfrontácii, ktorá sa odohrá iba raz sa nedá vyhnúť pesimistickému výsledku Väzňovej dilemy. Avšak väčšina konfrontácií medzi národnými štátmi zahŕňa sled udalostí. V takom prípade, dokonca aj v zjednodušenej formulácii problému popísanej vyššie, kde každý zo zainteresovaných národných štátov iba dve stratégie, existuje možnosť, že tieto subjekty môžu prijať menej konfrontačnú, alebo dokonca nekonfrontačnú stratégiu.

Touto témou sa podrobnejšie zaoberá Poundstone,14 ktorý naznačuje, že logika modelu Väzňova dilema a samotný model mal podstatný vplyv na rozhodnutie USA v otázke použitia vodíkovej bomby a medzikontinentálnych rakiet. Menšie koncepčné zmeny v modeli pretekov v zbrojení zahŕňajú predpoklad, že stratégie, ktoré môžu národné štáty použiť určuje objem ich obranných rozpočtov.

Keď sa predpokladá, že veľkosť obranných rozpočtov je nástrojom, ktorý môže každý národný štát použiť, aby zabránil útoku druhého štátu, je možné zahrnúť ho do modelu pretekov v zbrojení a nebudeme ho považovať za súčasť Väzňovej dilemy. Národné štáty, ktoré sa nachádzajú vo vzájomnej konfrontácii nezachovávajú svoje vojenské schopnosti na rovnakej úrovni, ale majú tendenciu ich zvyšovať v snahe získať nad svojim protivníkom prevahu.

Takáto eskalácia môže pokračovať tak dlho, kým zdroje národných štátov dosiahnu svoje hranice, alebo pokiaľ nebude medzi štátmi dosiahnutá dohoda o obmedzení hromadenia zbraní. Dôvodom je to, že národné štáty nebudú svoje stratégie voliť racionálne, ale budú skôr automaticky reagovať na zmeny v obranných výdavkov.

Medzinárodné krízy

Medzinárodnú krízu možno charakterizovať udalosťami, ktoré sa odohrajú, keď má jeden, alebo viac národných štátov pocit, že ich bezpečnosť je náhle a vážne ohrozená konaním iných národných štátov, alebo udalosťami, ktoré sa v nich náhodne odohrali.

V čase krízy, s ohľadom na náhlu, bezprostrednú a veľkú hrozbu, sú ohrozené štáty ochotné používať hlavne vojenské sankcie, aby prinútili vyhrážkami národné štáty zvrátiť už prijaté opatrenia, alebo nepokračovať v tých plánovaných. Tieto pozorovania naznačujú, že existuje podstatná podobnosť medzi teóriou hier a teoretickou analýzou pretekov v zbrojení a medzinárodnou krízou. Na základnej úrovni je možné predpokladať, že každý z dvoch zainteresovaných národných štátov zapojených do konfrontačnej krízy má dve stratégie: konfrontačnú a kooperačnú.

S prvou stratégiou národný štát, ktorý ohrozuje iný štát sa pokúša prinútiť ho prispôsobiť sa jeho prianiam a ohrozený národný štát skúša prinútiť druhý štát, aby upustil od jeho požiadaviek. Malo by byť zrejmé, že vyhrážky môžu eskalovať do akcie a nakoniec do vojny. To naznačuje, že Väzňova dilema a jej rozšírenie môže byť použité pre zjednodušenie analýzy krízy. Avšak v niektorých prípadoch lepšie reprezentuje tento jav hra s názvom Kura.

Kubánska raketová kríza je pravdepodobne najčastejšie používaným príkladom analýzy teórie hier v medzinárodnej krízy. Jedným z dôvodov je pomerne jasné vymedzenie konania, ktoré boli zainteresované národné štáty ochotné prijať, možné výsledky tohto konania a časové obdobie, v ktorom sa celá kríza vyvinula. V základnej formulácii reprezentovanej napríklad Bramsom sa predpokladá, že stratégia USA bola blokádou Kuby zastaviť inštaláciu sovietskych rakiet, alebo útok na existujúce, či prípadné budúce zariadenia, ktoré by sa tam nachádzali.

Stratégiou ZSSR bolo odstrániť už nainštalované rakety, alebo ich zachovať a pokračovať v ich inštalácii. Je zaujímavé pozorovať, že táto hra má dva výstupy a neobmedzuje sa len na jeden najjednoduchší model, ktorým sú preteky v zbrojení. V jednom z nich je víťazom USA, zatiaľ čo v druhom víťazí ZSSR. To je charakteristické pre hru na kura. Musíme však vziať do úvahy, že Kubánska raketová kríza sa vyvinula v pomerne jasne definovaných štádiách. Začala sa rozhodnutím ZSSR umiestniť rakety na Kube, pokračoval reakciou USA a konečnou odozvou ZSSR.

Tento sled udalostí je zjednodušený v simplicitnom modeli navrhnutom Morrowom.15 Je zaujímavé pozorovať, že závery odvodené z týchto modelov neodrážajú skutočné výsledky kubánskej krízy. Možným dôvodom je to, že tieto modely neberú do úvahy postupné zvyšovanie hrozieb a vzájomných protiútokov USA a ZSSR, ani obmedzené informácie, ktoré mal každý z nich o zámeroch druhej strany.

Tieto aspekty krízy môžeme vnímať ako riskantnú politiku – hru s ohňom, čo je stratégia, ktorá privedie súpera na pokraj katastrofy s cieľom donútiť ho stiahnuť sa.

Zagare 16 uvádza ďalšie príklady analýzy medzinárodných kríz prostredníctvom teórie hier. Najprv študuje núdzový stav, ktorý je dôsledkom rozhodnutia Egypta uzavrieť Tiranskú úžinu pre izraelské lode. Analýza sa zameriava na možné reakcie Izraela a USA, s prihliadnutím na prípadnú reakciu ZSSR. Ďalším logickým vyústením krízy je nastolenie mieru, alebo začiatok vojny. Analýza vojny a mieru je jednou z hlavných tém štúdia medzinárodných vzťahov.

 

Napríklad, Evans a Newnham,17 odhaľujú, že názor, že násilie a vojna sú vnútorné časti medzinárodnej sústavy je charakteristický pre realizmus, že je to jeden z koncepčných základov pre štúdium medzinárodných vzťahov. Skúmanie ich príčin, začiatku a dôsledkov v ekonomických, politických, sociálnych a vojenských aspektoch odráža veľkú zložitosť tohto javu. Pravdepodobne v dôsledku toho sa vytvorila všeobecne prijímaná teória vojny.

O'Neil18 sumarizuje početné herné teórie v rôznych aspektoch vojny a mieru. Na tomto základe, by sa dalo povedať, že teória hier môže dokonca pomôcť pri vypracovaní všeobecnej teórie tohto javu. Ak však vezmeme do úvahy komplexnosť vojny, štúdie medzinárodných vzťahov nebudú schopné pokryť všetky aspekty takejto teórie. Pri teoretickej analýze vojny prostredníctvom teórie hier sa pozornosť sústredí len na vojenské aspekty. Pre zjednodušenie tohto obmedzeného priestoru sa predpokladá, že do konfliktu sú zapojené dva štáty.

Cieľom každého z dvoch štátov je útok na ten druhý, ale zároveň aj vlastná ochrana pred prípadným útokom z druhej strany. Na tejto báze boli vyvinuté dva typy analýzy teórie hier. Prvý typ študuje rozhodnutie o tom, či zaútočiť ako prvý, alebo len reagovať v prípade napadnutia iným štátom. Táto analýza bola obzvlášť dôležitá počas studenej vojny, berúc ohľad na postupný rozvoj jadrových zbraní a ich nosičov. Predovšetkým v čase, keď mali USA monopol na tieto zbrane a systémy, bol prvý úder proti ZSSR jednou z odporúčaných alternatív minimálne pre niekoľko významných a vplyvných osobností.

Efektívnosť takéhoto riešenia sa stala otáznou vo chvíli, keď ZSSR nadobudol schopnosť prežiť prvý úder a odpovedať rovnako ničivým protiútokom. Taylor19 formalizuje vyššie uvedené v zjednodušenom modeli, v ktorom má každý z dvoch štátov konfliktu dve stratégie: prvý a druhý úder. Závery získané z tohto modelu sú významným príkladom obmedzenia teórie hier, ako nástroja pre analýzu medzinárodných vzťahov a politických rozhodnutí.

Výsledky modelu odporúčajúceho prvý, alebo druhý úder sa menia v závislosti na predpokladoch založených na hodnotení výsledkov zúčastnených národných štátov, ale v praxi tieto výsledky nie sú, ani nemôžu byť známe. Z toho vyplýva, že hlavné využitie modelu Teórie hier je, že poskytuje základ pre systematickú analýzu, ale nevytvára pravidlá pre reálne správanie sa. Taylorov model je možné rozšíriť na takzvaný duel načasovania modelov.

V týchto hrách sa k sebe približujú dvaja účastníci duelu. Čím dlhšie jeden z nich čaká na prvý výstrel, tým väčšia je pravdepodobnosť, že druhý účastník vystrelí ako prvý a zasiahne ho. Na druhej strane, čím bližšie sa účastníci duelu dostanú, tým väčšia je pravdepodobnosť, že ten kto vystrelí ako prvý zasiahne a zneškodní ostatných. Na rozdiel od predpokladov hry o prvý/druhý zásah, účastníci duelu nie sú schopní opätovne nabiť, ale hra môže byť rozšírená aj o túto možnosť. Táto analýza bola rozšírená o model, ktorý študuje medzinárodné vzťahy začínajúce vo fáze pred konfliktom, nasleduje začiatok vojny, jej riadenie a končí sa štúdiom ukončenia konfliktu.

V druhom type rozboru vojny na základe modelu Teórie hier sa predpokladá, že v podstate všetko, čo musí bojovník urobiť je vyslať svoje armády, aby bránili niekoľko postov, chránili, alebo aktívne využívali cesty, či podobné strategické alternatívne body. Pri tom je potrebné brať do úvahy fakt, že nepriateľ by sa pravdepodobne mohol nachádzať v rovnakých lokalitách. Najjednoduchšiu formuláciu tohto problému poskytujú hry s názvom Plukovník Blotto.

V týchto hrách sa zvyčajne predpokladá, že zatiaľ čo jeden z národných štátov získa, druhý naopak stratí. Preto sa tento typ hier nazýva hry s nulovým súčtom. Podstatne zložitejšiu analýzu vojny ponúka Varoufakis,20 ktorý študuje Peloponézsku vojnu medzi Aténami a Spartou. Analýza jednotlivých bitiek vo vojne je jednoduchšia, ako analýza samotnej vojny, pretože čiastkové udalosti sú oveľa lepšie definované v čase a priestore. Ako dôkaz tohto tvrdenia môžeme použiť to, že prvé použitie teórie hier v medzinárodných vzťahoch sa týkalo analýzy čiastkových súbojov.

 

 

 

 

 

ZÁVER

 

Princíp rozhodovania v teórii hier je založený na predpoklade, že jednotliví aktéri konajú racionálne a každý aktér sa snaží maximalizovať svoj zisk, prípadne minimalizovať straty v podmienkach neistoty a neúplných informácií charakteristických pre svetový politický systém.

Takéto „ihrisko“ vyžaduje, aby každý hráč určil poradie svojich preferencií, odhadol pravdepodobnosť a pokúsil sa predpovedať reakciu svojho protivníka. V hre s nulovým súčtom, kde proti sebe stoja dvaja protivníci, jeden vyhráva a ten druhý stráca; ak A vyhrá, B stratí a súčet je hry je nula. V hre s nenulovým, alebo variabilným súčtom, ktorá má dvoch hráčov, sa zisky a straty nemusia nevyhnutne rovnať; dokonca je možné, že obidve strany získajú. Tento stav sa niekedy označuje hra s pozitívnym súčtom.

V niektorých hrách, môžu stratiť obidve strany a to v rôznych množstvách, alebo v rôznej miere. Takzvané hry n-person, teda s x aktérmi sa skladajú z viac ako dvoch subjektov, alebo strán. Teória hier prispela k rozvoju modelov zastrašovania a pretekov v zbrojení, ale vytvorila aj otázku, ako je možné dosiahnuť spoluprácu medzi konkurujúcimi si štátmi v anarchistickom svetovom politickom systéme:

Kľúčovým problémom je to, že racionálne rozhodnutie jednotlivých aktérov, ako napríklad národných štátov, môže byť chybné a štát musí následne konať sám, čím sa vzdáva šance na spoluprácu s inými štátmi. Riešenie tohto problému je ústredným bodom mnohých prác venujúcich sa medzinárodným vzťahom, regionálnej integrácii, a riešeniu konfliktov, ktoré budeme rozoberať v ďalších kapitolách našej práce.

Prostredníctvom zjednodušených a presných modelov, ktoré nám teória hier poskytuje sme sa pokúsili naznačiť možnosti skúmania javov, ktoré sú súčasťou svetového politického systému a formujú ho. Zároveň sme tým vytvorili platformu pre ďalší výskum, ktorý budeme realizovať v ďalšej časti našej rigoróznej práce.

 

 

 

 

 

Poznámky

1 ROSS, D.: „Game Theory“ in: Standford Encyclopedy of Philosophy. ONLINE, Dostupné z: http://plato.stanford.edu/entries/game-theory/, Part 1: Philosophical and Historical Motivation

 

2 MYERSON, R.B.: Game Theory: Analysis of Conflict. Harvard University Press 1991, ISBN-13: 978-0674341166, str. 1

 

3 GRÜNE-YANOFF, T.: “Game Theory” In: The Internet Encyclopedia of Philosophy, ISSN 2161-0002, ONLINE, Dostupné z: http://www.iep.utm.edu/game-th/

 

4 SVENSSON, P., Teorie demokracie, Brno, CDK, 1995, ISBN: 808595902X, str. 230-231

 

5 ARROW, K. Social choice and individual values, New York 1963, 2. vydanie, ISBN-13: 978-0300013641, str. 24 -26

 

6 RIKER, W.H. Liberalism Against Populism. A Confrontation Between the Theory of Democracy and the Theory of Social Choice, 1983, ISBN-13: 978-0881333671, str. 116

 

7 RIKER, W.H. Liberalism Against Populism. A Confrontation Between the Theory of Democracy and the Theory of Social Choice, 1983, ISBN-13: 978-0881333671, str. 116

 

8 OLSON, M.: The Logic of Collective Action: Public Goods and the Theory of Grous, Harvard University Press, 1971, ISBN-13: 978-0674537514, str. 78 -79

 

9 DAHL, R., LINDBLOM, CH., Politics, Economics and Welfare. Planning and Politico-Economic Systems Resolved into Basic Social Processes, New York, 1955, ONLINE, Dostupné z: http://journals.cambridge.org/action/displayAbstract?fromPage=online&aid=9133055&fulltextType=BR&fileId=S031548900001080X

 

10 NEUMANN, J.V. MORGENSTERN, O., Theory of games and Economic Behaviour, Prinston University Press, ONLINE, Dostupné z: https://archive.org/stream/theoryofgamesand030098mbp/theoryofgamesand030098mbp_djvu.txt

 

11 GARDNER, R., Games for Economics and Business, John Wiley & Sons, Inc.:New York, NY, 1995, ISBN-13: 978-0471230717, str. 401

 

12 POWELL, R., In the Shadow of Power, Princeton University Press: Princeton, NJ, 1999, ISBN: 9780691004570, str. 149 – 196

 

13 TAYLOR, A. D. Mathematics and Politics: Strategy, Voting, Power and Proof, SpringerVerlag: New York, 1995, ISBN – 13: 978-0387776439, str. 45

14 BOLKS, S., STOLL, R.J.,The Arms Acquisition Process The Effect of Internal and External Constraints on Arms Race Dynamics, Journal of Conflict Resolution 44, str. 580

 

15 POUNDSTONE, W . Prisoners' Dilemma, Anchor Books: New York, NY, ASIN: B004KPM1GM,

1993, str. 89 – 92

 

16 MORROW, J. D. , Game Theory for Political Scientists, Princeton University Press: Princeton, NJ, 1994, ISBN: 9780691034300, str. 51

 

17 ZAGARE, F. C., Game Theory: Concepts and Applications, Sage Publications: Newbury Park, CA, 1984, ISBN: 9780803920507, str. 22

 

18 EVANS, G., NEWNHAM, J., Dictionary of International Relations, Penguin Putnam Inc.: New York, NY, 1998, ISBN: 9780140513974 ,str. 565

 

19 O'NEIL, B. Game Theory Models of Peace and War, INN: Handbook of Game Theory, Vol 2, Aumann, Robert and Hart, Sergiu, Springer-Verlag: New York, NY, 1994, str. 995

 

20 TAYLOR, A. D. Mathematics and Politics: Strategy, Voting, Power and Proof, SpringerVerlag: New York, 1995, ISBN – 13: 978-0387776439, str. 166

 

21 VAROUFAKIS, Y., Rational Conflict, Blackwell Publishers: Cambridge, MA, 1991, ISBN: 9780631166061, str. 82

 

Použitá literatúra

 

KNIŽNÉ ZDROJE:

ARROW, K. Social choice and individual values, New York 1963, 2. vydanie, ISBN-13: 978-0300013641, str. 24 -26

EVANS, G., NEWNHAM, J., Dictionary of International Relations, Penguin Putnam Inc.: New York, NY, 1998, ISBN: 9780140513974 ,str. 565

GARDNER, R., Games for Economics and Business, John Wiley & Sons, Inc.:New York, NY, 1995, ISBN-13: 978-0471230717, str. 401

MORROW, J. D. , Game Theory for Political Scientists, Princeton University Press: Princeton, NJ, 1994, ISBN: 9780691034300, str. 51

MYERSON, R.B.: Game Theory: Analysis of Conflict. Harvard University Press 1991, ISBN-13: 978-0674341166, str. 1

OLSON, M.: The Logic of Collective Action: Public Goods and the Theory of Grous, Harvard University Press, 1971, ISBN-13: 978-0674537514, str. 78 -79

POUNDSTONE, W . Prisoners' Dilemma, Anchor Books: New York, NY, ASIN: B004KPM1GM,

1993, str. 89 – 92

POWELL, R., In the Shadow of Power, Princeton University Press: Princeton, NJ, 1999, ISBN: 9780691004570, str. 149 – 196

RIKER, W.H. Liberalism Against Populism. A Confrontation Between the Theory of Democracy and the Theory of Social Choice, 1983, ISBN-13: 978-0881333671, str. 116

SVENSSON, P., Teorie demokracie, Brno, CDK, 1995, ISBN: 808595902X, str. 230-231

TAYLOR, A. D. Mathematics and Politics: Strategy, Voting, Power and Proof, SpringerVerlag: New York, 1995, ISBN – 13: 978-0387776439, str. 45

VAROUFAKIS, Y., Rational Conflict, Blackwell Publishers: Cambridge, MA, 1991, ISBN: 9780631166061, str. 82

ZAGARE, F. C., Game Theory: Concepts and Applications, Sage Publications: Newbury Park, CA, 1984, ISBN: 9780803920507, str. 22

 

 

Internetové zdroje:

GRÜNE-YANOFF, T.: “Game Theory” In: The Internet Encyclopedia of Philosophy, ISSN 2161-0002, ONLINE, Dostupné z: http://www.iep.utm.edu/game-th/

 

DAHL, R., LINDBLOM, CH., Politics, Economics and Welfare. Planning and Politico-Economic Systems Resolved into Basic Social Processes, New York, 1955, ONLINE, Dostupné z: http://journals.cambridge.org/action/displayAbstract?fromPage=online&aid=9133055&fulltextType=BR&fileId=S031548900001080X

 

NEUMANN, J.V. MORGENSTERN, O., Theory of games and Economic Behaviour, Prinston University Press, ONLINE, Dostupné z: https://archive.org/stream/theoryofgamesand030098mbp/theoryofgamesand030098mbp_djvu.txt

 

ROSS, D.: „Game Theory“ in: Standford Encyclopedy of Philosophy. ONLINE, Dostupné z: http://plato.stanford.edu/entries/game-theory/, Part 1: Philosophical and Historical Motivation

 

Časopisy, Zborníky:

O'NEIL, B. Game Theory Models of Peace and War, INN: Handbook of Game Theory, Vol 2, Aumann, Robert and Hart, Sergiu, Springer-Verlag: New York, NY, 1994, str. 995

BOLKS, S., STOLL, R.J.,The Arms Acquisition Process The Effect of Internal and External Constraints on Arms Race Dynamics, Journal of Conflict Resolution 44, str. 580