02.04.2016 | 00:00
Tomáš Zajac: Multikulturalizmus v Spojenom kráľovstve Veľkej Británie a Severného Írska s akcentom na moslimskú menšinu

Tomáš Zajac: Multikulturalizmus v Spojenom kráľovstve Veľkej Británie a Severného Írska s akcentom na moslimskú menšinu

Multikulturalizmus v Spojenom kráľovstve Veľkej Británie a Severného Írska s akcentom na moslimskú menšinu

PhDr. Tomáš Zajac

 

Multikulturalizmus v Spojenom kráľovstve Veľkej Británie a Severného Írska s akcentom na moslimskú menšinu

 

Recenzovala: prof. PhDr. Silvia Gáliková, Ph.D

 

Kľúčové slová:

Integrácia, Multikulturalizmus, Moslim, menšina, zákon, asimilácia

 

Úvod:

V príspevku sa zaoberáme vývojovými štádiami multikulturalizmu s akcentom na moslimskú menšinu vo Veľkej Británii.

Otázka integrácie etnických menšín vyvoláva veľkú diskusiu a stáva sa aj kontextuálnou témou udalostí, akými sú napríklad nedávne teroristické útoky v Paríži. V rámci tohto javu môžeme identifikovať niekoľko téz. V prvom rade je dôležité nájsť rozdiel medzi integráciou a asimiláciou, ale aj pochopiť, že integrácia sa viaže so zodpovednosťou voči kultúre a spôsobu života hostiteľskej krajiny.  Okrem toho je nutné nielen určiť nedostatky integrácie, ale predovšetkým sformulovať spôsoby ich odstránenia.

 

  • Všeobecné teórie multikulturalizmu

Vo všeobecnosti je v literatúre o multikulturalizme, jednou z dominantných myšlienok,  takzvané „diferencované občianstvo.“ 10  To jednoducho znamená, že štát by mal zapojiť občanov na rôznych úrovniach v závislosti od ich kultúrnej identity s poskytnutím rôznej úrovne práv a privilégií. Inými slovami, s rôznymi kultúrnymi skupinami by sa malo  zaobchádzať z hľadiska občianskych práv odlišne. Cieľom je „integrovať ľudí bez ohľadu na ich kultúrne rozdiely, bez ustúpenia od liberálneho záväzku individuálnej slobody a rovnosti.“11  Rovnaké zdroje literatúry však tvrdia, že by to nemalo znamenať ohrozenie základných občianskych práv, ktoré musia byť zachované pre každého jednotlivca.

Matteo Gianni tvrdí, že „diferencované občianstvo by malo mať za následok obohatenie práv jednotlivcov, ale nikdy by nemalo viesť k ich obmedzeniu, ktoré by súviselo  s príslušnosťou ku kultúrnej skupine.“12 Charles Taylor, jeden z prvých teoretikov multikulturalizmu, rovnako patrí do skupiny teoretikov, ktorí kladú väčší dôraz na dôležitosť a potrebu „uznávania rovnakých hodnôt v rôznych kultúrach; že im nemáme len dovoliť prežiť,  ale musíme aj uznať ich hodnoty.“13

Táto rigorózna práca bude skúmať, či teória diferencovaného občianstva bude aplikovateľná pre praktický politický život Veľkej Británie a či diferencovaný prístup k občianstvu môže byť súčasťou efektívneho riešenia problematiky multikulturalizmu. Zároveň sa budeme zaoberať tým do akej miery minulé multikulturálne politiky korešpondovali s týmto modelom, a k akým konkrétnym riešeniam to viedlo v politike štátu. Je samozrejmé, že každá politika, ktorá akýmkoľvek spôsobom rozlišuje medzi občanmi štátu, musí byť aplikovaná veľmi starostlivo, aby sa zabránilo či už ohrozeniu základných slobôd a politickej rovnosti, alebo aby takáto politika neviedla k sociálnym sporom.

Ďalší dôležitý autor, ktorý sa venuje multikulturalizmu je John Rex, ktorý posunul ďalej Teóriu sfér Hannah Arendtovej.14  Arendtová vo svojej teórii delí spoločnosť na verejnú, sociálnu a súkromnú sféru a argumentuje, že „demokratický štát má k dispozícii rôzne riadiace mechanizmy v každej z troch sfér.“15

Určujúcim princípom vo verejnej sfére je rovnosť medzi jednotlivcami, zatiaľ čo definujúcou charakteristikou v súkromnej sfére je, že štát nemá „žiadne právo zasahovať(...)pokiaľ nie sú porušované ústavné zákony.“16

Sociálna sféra spadá niekde doprostred. John Rex sledujúcrovnakú teoretickú rovinu napríklad rozdeľuje spoločnosť na dve domény - verejno-politickú a súkromnu. Spoločnosti spadajú do jednej zo štyroch možných variant, v závislosti od toho, či nechajú  multikulturalizmus pôsobiť v obidvoch doménach, alebo ani jednej z týchto dvoch domén, či si prípadne vyberú jednu z nich. Rex vo svojom pozorovaní multikulturalizmu vo Veľkej Británii tvrdí, že v tejto krajine je pojem kultúry riešený v dvoch samostatných doménach -  verejné politické oblasti, ktoré sú zdieľané a žžiadna skupina ich nemôže spochybniť a druhou je súkromná doména, ktorú reprezentuje rodina a komunita.

Otázkou potom je, do akej miery sú britskí občania a ich politické elity na jednej strane a moslimská menšina na strane druhej ochotní prijať túto teóriu „dvoch domén“. A čo podľa nich spadá do každej z týchto domén.17

 Táto teória môže byť veľmi užitočná pri snahe o zmenu multikultúrneho prístupu, najmä v kombinácii s diferencovaným prístupom k občianstvu. Zároveň však môže  poukazovať na skutočné nedostatky v stratégii a plánovaní anglického multikulturalizmu.

 

  • Multiculturalizmus v Spojenom kráľovstve Veľkej Británioe a Severného Írska

Niekoľko autorov a teoretikov sa zaoberá a jednotlivými integračnými stratégiami používanými v jednotlivých štátov celej Európy a vyhodnocuje ich. V prípade Anglicka je táto stratégia  všeobecne uznávaná ako multikulturalizmus s rôznymi výzvami a príležitosťami, ktoré multikulturalizmus v tejto krajine ponúka. Skorá definícia britského multikulturalizmu vznikla v roku 1968, keď vtedajší britský minister vnútra Roy Jenkins, definoval integráciu ako „proces, v ktorom identifikujeme namiesto jednotnosti kultúrnu rozmanitosť, ktorú by mali sprevádzať  rovnaké príležitosti v atmosfére vzájomnej tolerancie. „1

To je pomerne presný opis multikulturalizmu v praxi, ktorý sa vyvinul v Anglicku, ponúkal rovnaké príležitosti a ochranu pred diskrimináciou v politickej a verejnej sfére a uznal kultúrnu rozmanitosť v súkromnom ponímaní, ktorá presahuje do verejnej sféry spoločnosti. Iní autori definujú prístup Anglicka k multikulturalizmu, ktorý siaha až do 60. rokov 20. storočia, ako „presadzovanie tolerancie a integrácie pri súčasnom udržaní kultúrnej identity a zvyklostí imigrantov a etnických skupín.“2

Kým definícia britského multikulturalizmu sa líši, väčšina teoretikov identifikuje prístup k občianstvu, rovnaké príležitosti vo verejnej sfére a kultúrnu rozmanitosť, ako kľúčové aspekty tohto smeru. Jeden z novších argumentov, s ktorými sa stretneme v literatúre, je že multikulturalizmus v Anglicku čelí mnohým problémom, ktorým sa snaží vyhnúť tak, že zdôrazňuje rozdielnosť, ale nedokáže produkovať kultúru, ktorá by bola atraktívna. To je aj téma v Policy Exchange pod názvom „Oddelené spolužitie: britskí moslimovia a paradox multikulturalizmu.“3

Autori tejto štúdie uvádzajú, že vláda by mala zapojiť moslimov ako aktívnych občanov štátu a nezameriavať pozornosť na ich náboženskú identitu. Zároveň tvrdia, že komunita nie je homogénna a keď ju štát prestane ako takú brať, stáva sa jej nepriateľom   a zároveň posilňuje radikálny prístup prezentovaný autentickýmih moslimamami, ktorí sa stávajú  hlasom celého spoločenstva. Často využívajú rôznorodé komunity a pokúšajú sa niekedy aj na svoju škodu, včleniť do monolitickej komunity.

Možným problémom tejto štúdie je, že nedokáže vysvetliť rôzne potenciálne stupne multikulturalizmu a atribúty samotného britského multikulturalizmu. No v tomto nie je Veľká Británia jediná krajina. Jeden z autorov poznamenal: „Zatiaľ sa zdá, že absolútna asimilácia vo Francúzsku zlyhala, ale to isté sa stalo aj so segregáciou v Nemecku a multikulturalizmom v Holandsku a Spojenom kráľovstve. Existuje nejaký iný spôsob?”4

Vyhlásenia ako je toto by však mali byť sprevádzané dôležitým upozornením. Multikulturalizmus v podobe, v akej je aplikovaný podľa všetkého zlyháva. No nemusí to nutne znamenať, že tento prístup nie je možné zmeniť, čo by viedlo k iným výsledkom. V literatúre, ktorá sa venuje multikulturalizmu, existujú rôzne definície a stupne tohto termínu, čo môže  ľubovoľne meniť všeobecnú definíciu. Takže, literatúra, ktorá tvrdí, že multikulturalizmus je príčinou problémov v Anglicku, bez špecifikácie rôznych stupňov a prejavov multikulturalizmu sa v skutočnosti odvoláva na fakt, že problematický je práve špecifický druh britského multikulturalizmu.

Títo autori spochybňujú, či je Veľká Británia skutočne pozitívnym integračným modelom, ako je často vnímaná. Aj keď niektorí autori Veľkú Britániu stále chápu ako pozitívnu prípadovú štúdiu v oblasti integrácie, neberú pritom do úvahy všetky dostupné dôkazy. Avšak to, že Veľká Británia berie moslimskú menšinovú komunitu ako homogénny blok je problém, ktorý identifikuje aj veľká časť odbornej literatúry. Táto je kritická voči multikulturalizmu, ktorý varuje pred pristupovaním k rôznorodým skupinám ako ku homogénnym. Jeden z autorov poznamenáva: „Problém s niektorými prístupmi k multikulturalizmu, je ten, že často vychádzajú z premisy, že každá skupina, či už je definovaná ako náboženská, napríklad moslimovia, alebo je definovaná na základe zemepisného pôvodu, napríklad obyvatelia afrického kontinentu ... je zložená homogénne.“5

A to je zdá sa súčasťou problému britského multikulturalizmu. Tento prístup má tendenciu zaobchádzať s moslimskou komunitou ako monolitickým blokom a nabáda jej členov, aby si sami zvolili túto cestu ponúkaných výhod a stimulov. Tento problém sa môže vo Veľkej Británii ešte zhoršiť, pretože potenciálne výsledky posilňujú najradikálnejší segment menšinového obyvateľstva na úkor jeho ostatných segmentov, ktoré sú prehliadané.

Anglická literatúra, ktorá sa venuje tejto otázke má tendenciu „zdôrazňovať výnimočnosť britskej skúsenosti vo vzťahu k jej susedom“6  Inými slovami, Veľká Británia je zobrazovaná ako príklad toho, ako by mala vyzerať integrácia v Európe, postavená na národnej hrdosti, zatiaľ čo zvyšok Európy všeobecne vychádza z negatívnych podmienok. Vychádzame teda z predpokladu, že kontinentálna Európa by mala nasledovať anglickýmodel. Autor, na ktorého sa pri tomto tvrdení môžeme odvolať tvrdí, že Veľká Británia by sa mala stať súčasťou porovnávacej štúdie s inými krajinami v Európe, aby sa pokúsila prekonať problémy, ktoré sa neustále objavujú, a „bolo by dobré, keby Veľká Británia začala akceptovať fakt, že existuje migračný fenomén, ktorý národné štáty jednoducho nemôžu vyriešiť bey pomoci ostatných.“7

Aj keď tvrdí, že Veľká Briitánia v minulosti prijala správne politiky, prostredníctvom ktorých dosiahla skutočný pokrok, Favell pripúšťa, že „liberálne a dokonca aj celkom vizionárske inštitucionálne riešenia, s ktorými prišla Veľká Británia v 60. až 70. rokoch 20. storočia, sú v súčasnosti čoraz menej citlivé k realite migrácie, etnickej rôznorodosti a globálnym ekonomickým silám v 21. storočí.“8

Problém však podľa jeho slov pramení z „doteraz neuznaných exogénnych faktorov“.9 Inými slovami, riešenie multikulturalizmu vo Veľkej Británii vychádzalo z fungujúcich základov, ale z neznámeho dôvodu, z tejto cesty odbočilo a v súčasnosti nefunguje. Vychádzajúc zo súčasnej situácie vo Veľkej Británii, sa môže zdať, že hodnotenie jeho východzích politík v tomto smere ako vizionárskych môže byť nadhodnotené. Keď budeme slodovať Favellovu argumentačnú líniu, zistíme, že sa pokúša o absolútnu modifikáciu súčasného prístupu, ktorá by mala spočívať v jeho kompletnom prehodnotení a reštartovaní.

 

  • Postupný nárast moslimskej menšiny vo Veľkej Británii

Aby sme pochopili, ako sa multikulturálna politika Veľkej Británie dostala až do bodu v ktorom sa nachádza v súčasnosti, je užitočné zmapovať historický vývoj života moslimskej menšiny vo Veľkej Británii a reakcie britov na rast menšinového podielu v spoločnosti. Skúsenosť Veľkej Británie s moslimskou menšinou sa datuje niekoľko sto rokov dozadu, kedy „malý počet bengálskych a jemenských námorníkov vstúpil do prístavných miest v Londýne, Glasgowe a Cardiffe, pričom sa neskôr zamestnali  v miestnych odevných závodoch a reštauráciách.“18

Ich populácia však zostala veľmi malá a žila takmer nepovšimnute, čo sa nezmenilo až do druhej svetovej vojny. 

Po skončení vojny však mužská časť populácie predovšetkým z južnej Ázie migrovala do Anglicka za prácou pričom pomáhali s rekonštrukciou a obnovou krajiny zničenej vo vojne. Väčšina z týchto mužov prišla z bývalých britských kolónií, najmä Pakistanu, Bangladéše a Indie. Stojí za zmienku, že tento trend nebol výhradne záležitosťou Veľkej Británie, ale stal sa súčasťou paralelnej moslimskej migrácie za pracovnými príležitosťami do iných západoeurópskych krajín. Najmä však išlo o migráciu z pobrežia Maroka do Francúzska a krajín Beneluxu a migráciu tureckého obyvateľstva do Nemecka.“19 

Čo sa týka povojnovej migrácie, Veľká Británia nebola teda vôbec výnimkou, naopak, stala sa súčasťou širšieho trendu. Vo všetkých týchto prípadoch boli historické väzby dôležitým ukazovateľom pri pohybe pracovnej sily, čo viedlo k postupnému rastu moslimských komunít.

V Spojenom kráľovstve sa títo prisťahovalci väčšinou usadili v severných oblastiach a vo vnútrozemí, kde bol vysoký dopyt po pracovnej sile. Žili v koncentrovaných spoločenstvách v mestách a vykonávali zle platenú prácu a nočné smeny, ktoré miestna biela populácia nechcel robiť. 20

Táto pracovná migrácia bola pôvodne chápaná ako dočasný jav a štát jej venoval len malú pozornosť. Ako poznamenáva jeden z teoretikov: „Príchod týchto prisťahovalcov nebol chápaný ako emigrácia ako taká, ale skôr ako anomália, alebo jednorazový jav, ktorý spôsobil trochu diskomfortu v krajinách, kde títo ľudia hľadali útočisko. Navyše týchto prisťahovalcov ľahko vstrebali neustále sa rozširujúce trhy práce.“21 Vzhľadom k devastácii, ktorú priniesla druhá svetová vojna, potrebovala ekonomika  značný počet pracovníkov na prestavbu zničenej krajiny, čo absorbovalo takmer všetkých nových pracovníkov.

V hostiteľských krajinách teda neexistovala žiadna reálna politika, ktorá by určila spôsob, ako má štát reagovať na prisťahovalcov, prípadne akú ochranu a služby by im mal  poskytnúť.

Ako sa uvádza v článku Dana Bilefskeho a Iana Fishera Doubts on Muslim integration rise in Europe „...pocit viny z koloniálnej minulosti Európy a potom druhej svetovej vojny, kde intolerancia explodoval do masovej vraždenia, dovolil, aby k veľkému sťahovaniu došlo bez nepríjemnej konfrontácie rozdielov medzi migrantmi a domácim obyvateľstvom.“22 

V tejto politickej klíme došlo k ignorovaniu veľkej povojnovej migrácie. Ešte stále sa predpokladalo, že väčšina migrujúcich pracovníkov sa vráti do svojich krajín pôvodu, toto sa nikdy nestalo.  

V nasledujúcich dvoch desaťročiach sa migračná reťaz rozšírila o priateľov a príbuzných migrantov, ktorí už žili vo Veľkej Británii a začali si vytvárať pevné etnické a kultúrne komunity.

Zároveň bol do Spojeného Kráľovstva nútený emigrovať značný počet indických rodín, a to v rámci afrikanizačných politík niektorých východoafrických krajín. To znamenalo výrazné kvantitatívne rozšírenie týchto komunít. Robert Leiken na základe toho prichádza k záveru, že masová imigrácia moslimov do Európy bola nechceným dôsledkom povojnových pracovných programov. S podporou priateľských politikov a súcitných sudcov zahraniční pracovníci, ktorí mali žiť v krajine len dočasne ťažili z programov zlúčenia rodiny a získali trvalé občianstvo. Postupujúce ďalšie vlny imigrantov splodili množstvo potomkov. 23

Európske krajiny nakoniec vzali na vedomie rýchly nárast populácie migrantov a iniciovali zákony, ktorých hlavným cieľom malo byť zastavenie prílivu migrantov, predovšetkým v roku 1973 v čase hospodárskeho úpadku. Tieto zákony boli z veľkej časti neúspechom. 

Tieto počiatočné pokusy Európy o zastavenie prílivu migrantov boli takmer všetky zlyhaním a počet prisťahovalcov prúdiacich do Európy zostával aj naďalej vysoký. Menšinové komunity však neboli vo Veľkej Británii príliš badateľné až do neskorých 60. rokov 20. storočia, kedy im narastúce počty a blahobyt v ktorom žili umožnili stavať mešity a vytvoriť väčšie sociálne siete a sociálne organizácie. Náboženstvo sa stalo dôležitou súčasťou života prvej a druhej generácie prisťahovalcov, pretože im v neznámom a niekedy aj nepriateľskom prostredí, poskytovalo duševné pohodlie a pocit zdieľanej komunity. Náboženské organizácie poskytovali služby pre komunitu a sídlili blízko pri sebe.

Takže, zatiaľ čo separované komunity sú dnes vnímané ako skutočný problém a oblasť záujmu, súčasná situácia je predvídateľná na základe historických koreňov migrácie vo Veľkej Británii a v celej Európe.

Primárny faktor tohto kavu bol do značnej miery demografický. Pôrodnosť v moslimských  komunitách bola v porovnaní s pôrodnosťou vo Veľkej Británii veľmi vysoká. V rámci samotnej Veľkej Británie, takmer 50% všetkých moslimov, ktorí tam žijú, sa narodilo v Británii.24  Takže primárny nárast obyvateľstva v komunitách prirodzene prevýšil pôrodnosť väčšinovej populácie, ktorá v posledných rokoch prudko klesá.

Toto je trend, ktorý sa aplikuje nielen na celú Európu, ale aj veľkú časť rozvinutého sveta. Aj keď sa postupne znižuje aj demografický rast menšinových komunít, je nutné povedať, že k tomuto poklesu dochádza oveľa pomalším tempom, ako je to v prípade etnických Európanov a to bude pravdepodobne aj  prípad dohľadnej budúcnosti nielen vo Veľkej Británii, ale aj takmer vo všetkých európskych krajinách, ktoré sa pasujú s výzvou ako zvrátiť  nebezpečne nízku pôrodnosť.

Ako poznamenal Mark Steyn, jedným z najdôležitejších faktorov charakterizujúcich začiatok dvadsiateho prvého storočia je rýchle starnutie takmer každého vyspelého národa okrem Spojených štátov Amerických: Kanada, Európa a Japonsko starnú rýchlo, ich obyvateľtvo je staršie ako v prípade akejkoľvek fungujúcej spoločnosti a starne rýchlejšie ako  tomu bolo kedykoľvek v minulosti. Spoločnosť starne, keď jeho pôrodnosť klesá a nachádza sa v nej menej detí ako starých rodičov. A teda je vo veľkom rozpore s vyššie uvedeným demografickým pozadím, že moslimské komunity v Európe rastú veľmi rýchlym tempom.

Demografický pokles v rozvinutých štátoch bol významným faktorom, pravdepodobne jedným z najväčších a v dlhodobom horizonte pravdepodobne najvýznamnejším a nezvratným. Kritici poukazujú na to, že tento demografický trend sa môže zmeniť a argumentujú tým, že pôrodnosť v moslimských komunitách bude tiež pravdepodobne s postupom času klesať. 

 

  • Formovanie postojov Veľkej Británie voči migrácii

V spojitosti so Spojeným kráľovstvom Veľkej Británie a Severného Írska môžete mať rôzne asociácie.  No aj keď môže byť naše vnímanie Spojeného kráľovstva odlišné, táto krajina má aj niekoľko typických čŕt. Jedným z najvýznamnejších symbolov Spojeného kráľovstva je monarchia a kráľovná. Po druhé, počas svojej búrlivej histórie vytvárala Anglikánska cirkev druhý stĺpec britskej jedinečnosti.

 A po tretie, pozícia britských ostrovov oddelených od európskeho kontinentu rovnako buduje  dojem výnimočnosti tejto krajiny. Tento geografický separatizmus núti Spojené kráľovstvo aby bolo dobrým príkladom pre zvyšok Európy. Ani raz sa nestalo, že Európania sa obrátili o radu na Spojené kráľovstvo, alebo že európsky kontinent čakal na britské stanovisko.

Pre Veľkú Britániu sa stala otázka zachovania anglického status quo s kresťanskou kultúrou, pri zachovaní tolerantnosti voči rôznym imigrantom hlavnou témou vládneho programu počas takmer celého jedného storočia.  Vládne postoje k rôznym skupinám imigrantov sa postupom času menili. Diskusiu odštartovala otázka týkajúca sa britského občianstva. 

Druhé obdobie riešenia imigračnej otázky charakterizuje nespočetné množstvo vzdelávacích zákonov. Britská vláda bola presvedčená, že vzdelanie je kľúčom k lepšej kvalite života tak u pôvodných aj novo prichádzajúcich migrantoch. No tretie obdobie britského postoja k migračnej politike bolo krokom späť v úspešnej asimilácii všetkých menšín. Z dôvodu rôznych konfliktov globálneho a lokálneho významu, Británia zmenila svoj postoj voči etnickým menšinám a Briti sa vrátili späť k zachovaniu a zdôrazneniu ich status quo. Keď sa zaoberáme britským vládnym riešením imigrácie, je dôležité spomenúť, že na začiatku 20. storočia neexistovali právne predpisy týkajúce sa prisťahovalectva.

Britská vláda bola prakticky nepripravená na nadchádzajúce situáciu. Nevedeli, ako sa majú správne zachovať, na jednej strane tu bola pozícia Spojeného kráľovstva ako materskej krajiny, v ktorej sú zvítaní všetci príslušníci Commonwealthu. Na druhej strane bol strach z prisťahovalcov a ich odlišnosti. Ako sa vyjadril Pellew:  „politicky to je takmer vždy emotívna otázka, keď dôjde k stretu liberálnych ideálov, na základe ktorých sú cudzinci vítaní a rôznych  obáv týkajúcich sa ich jednania v prípade, že nebudú kontrolovaní. 25 

Situácia sa mierne zmenila, po tom, ako bol prijatý prvý moderný právny predpis , ktorý reguloval imigráciu do Británie, a tým bol Zákon o pobyte cudzincov z roku 1905.

Prístup laissey – faire, zachovanie anglického status quo

  Povojnová Británia trpela značným nedostatkom pracovných síl. Aj napriek tomuto faktu dávali Briti prednosť predovšetkým bielym prisťahovalcom a pracovnej sile z Európy. Povojnové obdobie v Británii sa nesie v znamení diskusií o občianstve.  Príbeh povojnovej migrácie do Británie bol príbehom občianstva a to bolo oficiálne definované prvýkrát až Britským národnostným zákonom v roku 1948.

Tento právny akt jasne uznal spojenie medzi Britániou ako materskou krajinou a členmi Commonwealthu. Na základe tohto zákona každá osoba, ktorá je občanom akejkoľvek krajiny Commonwealthu, má právo na britské občianstvo. Avšak táto situácia sa zmenila s rastúcim počtom prisťahovalcov do Spojeného kráľovstva. Obrovská vlna väčšinou moslimských prisťahovalcov z Indie a Pakistanu na konci päťdesiatych rokov pritiahla pozornosť verejnosti a znamenala významný posun v britskom vnímaní imigrácie. Briti si uvedomili, že imigrácia Nového Commonwealthu bude mať vplyv nielen na demografickú a sociálnu štruktúru krajiny, ale ich prítomnosť mala ďalší vplyv na verejné vnímanie národnej identity a občianstva.26    

Títo prisťahovalci Nového Commonwealthu, ktorí sa usadili v Spojenom kráľovstve boli nútení správať sa britski a následne sa stať Britmi. Podľa už spomínaného britského Národnostného zákona z roku 1948, boli kvalifikačné kritériá pre Britské občianstvo okrem iného nasledovné: dobrý charakter a  dostatočná znalosť anglického jazyka. Prisťahovalci boli  intenzívne tlačení do toho aby sa stali Britmi a tento proces asimilácie bol spôsobom zachovania britského status quo. 27

 

  • Smerovanie v ústrety multikulturalizmu

Bolo zrejmé, že s rastúcim počtom prisťahovalcov z Commonwealthu, ktorí prichádzali do Británie, sa zvýši verejná nespokojnosť a naštartuje to rôzne protimigračné kampane. Počas päťdesiatych rokov 20. storočia sa prisťahovalci  uzatvárali a žili v getách v nevhodných podmienkach. Imigranti začali meniť tvár Británie a tieto zmeny spolu so separačnými tendenciami vyvolávali strach v britskej verejnosti.

Strach sa postupne menil na nepriateľstvo, keď bol prijatý zákon s názvom Commonwealth Immigrants Act, z roku 1962, ktorý silne podporovala konzervatívna vláda. Tento zákon bol výsledkom protimigračnej kampane  a bol vytvorený s cieľom skomplikovať, či zakázať prisťahovalcom prístup do Veľkej Británie. 

Moslimovia zastupovali najviac znevýhodnenú komunitu. Tvoria najväčšiu etnickú komunitu vo Veľkej Británii, pričom každoročne prichádzajú do Británie noví migranti.

Obdobie od šesťdesiatych do osemdesiatych rokov bolo charakteristické na jednej strane vládnou mašinériou proti migrantom a na druhej strane otázkou britského občianstva.  Avšak smerovanie k multikulturalizmu v Spojenom kráľovstve sa zmenilo prijatím zákona Race Relations Act z roku 1976.  Vláda si uvedomila, že je potrebná radikálna zmena a zlepšenie, ktoré je možné dosiahnuť len vzdelaním.

Vzdelanie bolo chápané prostriedok na riešenie problému segregácie. Vzdelanie a školy by mali priniesť zmenu v chápaní prisťahovalcov a etnických menšín. Ako uviedol premiér Tony Blair vo svojom prejave: „Povedal som opozícii, že vzdelanie by malo byť našou prioritou číslo jeden (...) Verím, že nadšenie pre vzdelávanie je kľúčom k úspechu jedinca i národa.“ 28 Cieľom multikulturalizmu bolo porozumenie medzi majoritným obyvateľstvom a menšinou, kde budú  hlavnú úlohu zohrávať vzdelávacie inštitúcie a anglický jazyk.

Avšak, ako argumentuje Cameron, „doktrína multikulturalizmu podkopáva národný pocit súdržnosti, pretože kladie dôraz na to, čo nás rozdeľuje, skôr ako na to, čo nás spája.“ 29  Správa „Naša spoločná budúcnosť“ Our Shared Future z roku 2007 chápe integráciu ako „proces, ktorý zaisťuje, že sa prisťahovalci a pôvodní obyvatelia navzájom prispôsobia“, zatiaľ čo súdržnosť je popisovaná ako „proces, ktorý sa musí odohrať vo všetkých komunitách s cieľom zabezpečiť, aby rôzne skupiny ľudí spolu vychádzali.“30  Charakteristickým znakom  multikulturalizmu je rešpekt a podpora rôznych etnických komunít žijúcich vo Veľkej Británii.  

 

  • Identifikácia základných téz v rámci multikulturalizmu

Prvou tézou, ktorú sme identifikovali je, že existuje skutočný a dôležitý rozdiel medzi integráciu a asimiláciu. Asimilácia je často definovaná ako odstránenie všetkých rozdielov medzi príslušníkmi menšiny a väčšiny, vrátane kultúrnych a normatívnych rozdielov. Menšina a väčšina sú v asimilačnom procese spojené spoločnou kultúrou. Avšak, v klasickej britskej tradícii liberálneho myslenia (vychádzajúc zo slávnej knihy Johna Stuarta Milla „O slobode“), jednotlivcom by mala byť ponechaná voľnosť, aby si vytvárali vlastné presvedčenia a hodnotové schémy, za predpokladu, že tieto presvedčenia a hodnoty nemajú negatívne dopady na ostatných členov spoločnosti.  31

Preto by pojem integrácia nemal byť používaný pre oblasti života, ktoré by liberálni myslitelia  ponechali na rozhodnutí jednotlivcov. Namiesto toho by sa mal aplikovať na oblasti, v ktorých sa dá dôvodne z liberálneho pohľadu očakávať, že príslušníci menšiny prispôsobia svoje správanie a postupy hlavného prúdu.

Druhou tézou je, že integrácia znamená prevziať zodpovednosť s ktorou súvisí získanie rovnakých práv a výhod, aké majú  k dispozícii všetci britskí občania. Tieto povinnosti zahŕňajú rešpektovanie zákonov, participácia na britskej demokracii a občianskom živote (napríklad povinnosť voliť), a aktívne prispenie k hospodárskemu blahobytu spoločnosti.

Integrácia nemusí nutne znamenať, že všetci musia zdieľať rovnaké hodnoty: pokiaľ člen spoločnosti neporuší zákon, a za predpokladu, že sa aktívne podieľa na blahobyte  spoločnosti, má právo obhajovať hodnoty, ktoré považuje za dôležité. Kľúčovým bodom je, že integrovaný občan nemôže jednostranne prijímať výhody života v demokratickom štáte a blahobyte, aký mu poskytuje bez toho, aby k nemu sám nejako prispieval. Definícia integrácie podľa klasického liberálneho pohľadu, musí byť aplikovateľná rovnako na všetky vrstvy spoločnosti.

V rámci tretej tézy môžeme identifikovať existujúce integračný medzery (nedostatky v integrácii), ktoré je potrebné vyplniť. Existujú dôvody predpokladať, že moslimovia všeobecne nie sú tak dobre integrovaní ako iné menšiny. Moslimovia nie sú dostatočne zastúpení v zamestnaní, ale naopak sú  nadmerne zastúpení v radoch nezamestnaných. Existujú aj signifikantné rozdiely v politickej angažovanosti a volebnej účasti rôznych etnických skupín. Iné skupiny britských občanov rovnako naznačujú, že integrácia má niekoľko nedostatkov: daňové úniky a vyhýbanie sa plateniu daní u bohatých je potrebné považovať za príklad parazitovania na systéme, ako sme spomínali vyššie a zodpovedá to premise nedostatočnej integrácie.

Štvrtá téza definuje, že za účelom rozhodnutia o zodpovednosti za odstránenie vyššie spomenutých nedostatkov, musíme pochopiť príčiny, alebo pôvodcov týchto nedostatkov. Je napríklad nadmerné zastúpenie moslimov vo väzniciach dôsledkom neprimeraných policajných praktík, alebo je to dôsledok zvýšenej úrovne nezákonnej činnosti (napríklad teroristických trestných činov)? Je pod zamestnanosť dôsledkom diskriminácie zo strany zamestnávateľov, alebo ide o neochotu moslimov hľadať si prácu?

Je slabá participácia na volebnom systéme nezáujmom o britský politický život? Musíme pochopiť príčiny, kým určíme, kto by mal byť zodpovedný za vykonávanie zmien.

Piata téza definuje širokú škálu príčin a teda aj širokú škálu povinností a riešení. Rôzne medzery budú mať rôzne príčiny. Niektoré nedostatky systému môžu vyplývať z dočasných problémov súvisiacich s krátkym pobytom vo Veľkej Británii.

Takýmito nedostatkami sú napríklad jazykové problémy, ktoré môžu do veľkej miery skomplikovať volebnú registráciu a takmer znemožniť získanie dobre plateného pracovného miesta. Ale aj pri druhej generácii prisťahovalcov, ktorí hovoria plynule anglicky, môžeme identifikovať určité medzery.

V oblastiach, ako je napríklad trh práce existujú dôkazy diskriminácie. Britskí zamestnávatelia a orgány participujúce na presadzovaní práva majú zodpovednosť za odstránenie diskriminácie, ako sa vyjadril David Cameron vo svojom prejave na konferencii konzervatívnej strany. Na druhej strane nemôžeme vylúčiť, že komunitná prax rovnako zohráva dôležitú úlohu. Nútené sobáše sú napríklad z pohľadu liberálom jednoznačne neprijateľné a všeobecne by sa dalo povedať, že moslimské komunity by mali robiť viac pre to, aby dokázali zabezpečiť rovnaké zaobchádzanie pre mužov a ženy. Rôzne príčiny si teda vyžadujú rôznu zodpovednosť.

 

Šiesta téza identifikuje rozdelenie zodpovednosti tak, aby bolo najprijateľnejšie a najefektívnejšie. Na základe dôkazov diskriminácie na britskom pracovnom trhu, je na britských občanoch bremeno života podľa svojich vlastných liberálnych princípov rovnosti príležitostí. Navyše, ak je diskriminácia jednou z prekážok, potom nebudú snahy moslimských komunít o nápravu nikdy plne úspešné.

Pokiaľ bude existovať rovnosť príležitostí, bude do veľkej miery možné zaplniť integračné medzery, pretože postihnuté menšiny budú mať jednoduchší prístup k novým príležitostiam. Prinajmenšom, očakávanie ústretových krokov moslimov smerom k integrácii bude pravdepodobne účinnejšie, ak sa spojí s úsilím hostiteľskej krajiny aplikovať liberálne princípy v praxi.

Ako ilustruje graf z banky Barclays, imigrácia je za posledné dva roky jedným z najdôležitejších problémov, ktorým Veľká Británia čelí. K vysokému nárastu obáv z migrácie, ktoré predčili ostatné činitele – v tomto prípade hospodárstvo, zdravie, sociálne zabezpečenie, bývanie a Európsku otázku došlo predovšetkým v roku 2015.

 

Graf 1.

Zdroj: Barcleys 32

Parametre tohto grafu sú ďalej podporené prieskumom (od YouGov) v ktorom bola Britom položená otázka, čo by pre nich bola najdôležitejšia reforma Európskej Únie. Na prvých dvoch miestach sa v tomto prieskume umiestnili: Vyššia kontrola hraníc a migrácie, obmedzenia benefitov pre európskych migrantov

Graf 2.

Teroristické útoky na Svetové obchodné centrum v septembri 2001 , či útoky v Londýne o štyri roky neskôr vyvolali proti moslimské nálady a potvrdili zlyhanie multikulturalizmu. Pozornosť celého sveta sa zamerala na britských moslimov, keď vyšetrovanie 11.9.2001 označilo moslimov z Veľkej Británie za hlavných vinníkov teroristických útokov v New Yorku. Útoky v Londýne mali na svedomí v Británii narodení radikálni moslimovia. 33 Tieto udalosti spolu s rastúcim počtom schválených žiadostí o azyl, najmä pokiaľ ide o moslimov, donútili Britov odkloniť sa od multikulturalizmu a vrátiť sa k ich status quo.

Je však potrebné spomenúť, že proces moslimskej imigrácie stále pokračuje prostredníctvom žiadateľov o azyl.  Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska má dlhú tradíciu v poskytovaní útočiska pre skutočných utečencov. Stovky ich prichádzajú každoročne do Veľkej Británie nájsť nový bezpečný domov . Po piatich rokoch trvalého pobytu vo Veľkej Británii, môžu požiadať o udelenie britského občianstva. Avšak podľa Nationality, Immigration and Asylum Act z roku 2002, musí žiadateľ spĺňať nasledovné podmienky:

Prvou je dostatočná znalosť anglického jazyka za účelom naturalizácie. Druhou je dostatočná znalosť života v Spojenom kráľovstve a treťou je Občianska prísaha a sľub počas civilného obradu. 34  

 Použitá literatúra:

 John Rex, Ethnic Minorities in the Modern Nation State: Working Papers in the Theory of Multiculturalism and Political Integration (New York: St. Martin’s Press, 1996). str. 236-237.

 

2 Paul Gallis, Kristin Archick, Francis Miko and Steven Woehrel. Muslims in Europe:Integration Policies in Selected Countries. Congressional Research Service Report for Congress, 18 November 2005, str. 12.

 

3 Munira Mirza, Abi Senthilkumaran and Zein Ja’far, Policy Exchange. Living Apart together, British Muslims and the paradox of Multiculturalism (ONLINE) Dostupné z: http://www.policyexchange.org.uk/images/publications/living%20apart%20together%20-%20jan%2007.pdf

 

4 Robert Leiken, “Europe’s Angry Muslims,” Foreign Affairs. (July/August 2005): str. 7. (ONLINE) Dostupné z: http://www.foreignaffairs.org/20050701faessay84409-p0/robert-s-leiken/europe-s-angrymuslims.

Html

 

5 Kum-Kum Bhavnani. “Towards a Multicultural Europe?: ‘Race,’ Nation and Identity in 1992 and beyond.” Feminist Review 45 (Jeseň 1993): str. 30-45.

 

5 Adrian Favell, “Multi-ethnic Britain: an exception in Europe?” Patterns of Prejudice 35, No. 1. (January 2001):str. 35

 

7 Tamtiež

 

8 Tamtiež. str. 35.

 

9 Tamiež

 

10 Matteo Gianni, “Multiculturalism and Political Integration: The Need for Differentiated Citizenship.” in Rethinking Nationalism and Ethnicity. ed. Hans-Rudolf Wicker (Oxford, England: Berg Publishing, 1997).

 

11 Tamtiež, str. 140

 

12 Tamtiež

 

13 Charles Taylor. Multiculturalism and ‘The Politics of Recognition.’ (Princeton, NJ: Princeton University Press, 1992).

 

14 Hans-Rudolph Wicker. “Multiculturalism and the Sphere Theories of Hannah Arendt and John Rex.” in Rethinking Nationalism and Ethnicity. ed. Hans-Rudolf Wicker. (Oxford, England: Berg Publishing, 1997).

 

15 Tamtiež, 146

 

16 Tamtiež

 

17 Rex John, Ethnic Minorities in the Modern Nation State: Working Papers in the Theory of Multiculturalism and Political Integration (New York: St. Martin’s Press, 1996). str.112

 

18 Munira Mirza, Abi Senthilkumaran and Zein Ja’far, Policy Exchange. Living Apart together, British Muslims and the paradox of Multiculturalism (ONLINE) Dostupné z: http://www.policyexchange.org.uk/images/publications/living%20apart%20together%20-%20jan%2007.pdf

 

19 Rex, Ethnic Minorities in the Modern Nation State. str. 217

 

20 Tamtiež

 

21 Jeroen Doomernik, “Immigration, Multi-Culturalism and the Nation State in Western Europe.” Conference paper from United Nations Research Institute and Social Development conference on Racism and Public Policy, September 2001, South Africa, str. 1, (ONLINE) Dostupné z: http://www.unrisd.org

 

22 Dan Bilefsky and Ian Fisher. “Doubts on Muslim integration rise in Europe.” International Herald Tribune. Oct. 12, 2006., (ONLINE) Dostupné z: http://www.iht.com/articles/2006/10/11/news/muslims.php.

 

23 Robert Leiken, “Europe’s Angry Muslims,” Foreign Affairs. (July/August 2005): str. 1. (ONLINE) Dostupné z: http://www.foreignaffairs.org/20050701faessay84409-p0/robert-s-leiken/europe-s-angrymuslims.

Html

 

24 Paul Gallis, Kristin Archick, Francis Miko and Steven Woehrel. Muslims in Europe:Integration Policies in Selected Countries. Congressional Research Service Report for Congress, 18 November 2005, str. 10.

 

25 Julios, Christiana. Contemporary British Identity: British Language, Migrants and Public Discourse. Aldershot: Ashgate, 2008., str. 81 – 82

 

26 Tamtiež, str. 84-87

 

27 Tamtiež, str. 87

 

28 Peter Hopkins and Richard Gale, Muslims in Britain: race, place and identities (Edinburgh: Edinburgh University Press, 2009), str. 195.

 

29 Commission on Integration and Cohesion, “Our shared Future, 2007,”ONLINE, Dostupné z:

http://image.guardian.co.uk/sys-files/Education/documents/2007/06/14/oursharedfuture.pdf 

 

30 Tamtiež, str. 38

 

31 Mimochodom, Mill veril, že rozdielne názory boli v skutočnosti pre spoločnosť prospešné.

 

32 ONLINE: Dostupné z: http://www.arcaconsulting.sk/page/detail/366/tychto-6-grafov-ukazuje-vplyv-migracie-na-odchod-britanie-z-eu

 

33 Peter Hopkins and Richard Gale, Muslims in Britain: race, place and identities (Edinburgh: Edinburgh University Press, 2009), str. 25.

 

34 Homme Office, UK Border Agency, “Asylum,” ONLINE, Dostupné z: http://www.ukba.homeoffice.gov.uk/asylum/#