Juraj Zaťko: Migrácia a politické inštitúcie
Migrácia a politické inštitúcie
Je len málo procesov a udalostí, ktoré by boli pre európsky kontinent viac charakteristické, ako je tomu v prípade migrácie. Po skončení druhej svetovej vojny sa postupne z krajín emigračných stávajú krajiny imigračné a s týmto trendom sa definuje podstata európskej migračnej politiky na ďalších päťdesiat rokov. S imigračnou politikou išla ruka v ruke politika integrácie, ktorú charakterizovala zmena vzťahu k prisťahovalectvu. Zatiaľ čo do roku 1990 boli imigranti zo 60. a 70. rokov pomerne zhovievavo akceptovaní, v neskoršom období sa postoj a politika k novým prisťahovalcom vyhrotila, čo viedlo až k prehodnoteniu stávajúcich integračných modelov. Najmä pod vplyvom udalostí z 11. septembra a teroristických útokov na Londýn a Madrid sa opätovne objavili pochybnosti o „integrovateľnosti“ imigrantov a schopnosti štátov EÚ zabrániť výchove teroristov a islamských fundamentalistov na európskych školách. Do paľby kritiky sa nedostáva iba asimilačný model vo Francúzsku, ale i multikulturalizmus v Holandsku či Veľkej Británii.
Juraj Zaťko
Migrácia a politické inštitúcie
Je len málo procesov a udalostí, ktoré by boli pre európsky kontinent viac charakteristické, ako je tomu v prípade migrácie. Po skončení druhej svetovej vojny sa postupne z krajín emigračných stávajú krajiny imigračné a s týmto trendom sa definuje podstata európskej migračnej politiky na ďalších päťdesiat rokov. S imigračnou politikou išla ruka v ruke politika integrácie, ktorú charakterizovala zmena vzťahu k prisťahovalectvu. Zatiaľ čo do roku 1990 boli imigranti zo 60. a 70. rokov pomerne zhovievavo akceptovaní, v neskoršom období sa postoj a politika k novým prisťahovalcom vyhrotila, čo viedlo až k prehodnoteniu stávajúcich integračných modelov. Najmä pod vplyvom udalostí z 11. septembra a teroristických útokov na Londýn a Madrid sa opätovne objavili pochybnosti o „integrovateľnosti“ imigrantov a schopnosti štátov EÚ zabrániť výchove teroristov a islamských fundamentalistov na európskych školách. Do paľby kritiky sa nedostáva iba asimilačný model vo Francúzsku, ale i multikulturalizmus v Holandsku či Veľkej Británii.
Multikulturalizmus sa javí vo svojej pôvodnej podobe ako ďalej nepoužiteľný a otvára sa cesta k určitej forme nútenej občianskej integrácie.
Vo vzťahu k multikulturalizmu by sme integráciu mohli popísať ako dlhodobý proces začleňovania sa rôznorodých skupín založených na odlišnej etnickej a kultúrnej príslušnosti do spoločenstva komunít. Týmto skupinám je zaručené nie len jednoducho existovať, ale i verejne vystupovať a organizovať sa. Integrácia je založená na rovnosti práv a povinností tak menšín ako aj väčšinovej spoločnosti. Najčastejšie hovoríme o integrácii imigrantov, dochádza však k situácii, že s nárastom počtu príslušníkov jednej imigrantskej skupiny sa z prisťahovalcov stávajú usídlené etnické minority, pričom ich integráciu nemusíme ešte hodnotiť za ukončenú, ťažko úspešnú vo všetkých socioekonomických úrovniach.
Úspešnou integráciou označujeme až stav, keď je imigrant plnohodnotnou súčasťou ekonomického, sociálneho, kultúrneho, náboženského, politického a občianskeho života. Neznamená to ale nútenú asimiláciu, kedy by sa musel zbaviť väzieb na krajinu pôvodu či už fyzicky alebo mentálne. Podľa Wernera existujú tri determinanty, ktoré ovplyvňujú úspešnú integráciu v post industrializovaných spoločnostiach. Prvým je vôľa obyvateľstva poskytnúť imigrantom a ich rodinám rovnaké práva a tým ich plne integrovať.Druhým je ochota samotných imigrantov
adaptovať sa, čo znamená nie len rešpektovať právny systém, ale najmä prijať kultúrny život hostiteľskej spoločnosti a tretím je štruktúra pracovného trhu krajiny.
V procese integrácie si rovnako musíme položiť otázky: koho integrovať (jednotlivec/ skupina), v akom rozsahu a na akých inštitucionálnych úrovniach. Môžeme hovoriť o troch rovinách integrácie. U jednotlivca je zmerateľná v zmysle adaptácie na bývanie, zamestnanie a vzdelávanie väčšinovej spoločnosti. Na kolektívnej úrovni je to schopnosť imigrantských organizácií mobilizovať zdroje a naplniť svoje spoločné ambície. Výsledkom ich činnosti je buď aktívne zapojenie svojich členov do integračného procesu, alebo ich izolácia a vylúčenie.
V rovine inštitucionálnej je integrácia zastúpená na dvoch stupňoch. Prvým sú všeobecné verejné inštitúcie, ktoré pôsobia v oblasti vzdelávacej siete a trhu práce. Pracujú na základe všeobecných právnych noriem a regulácií, ich súčasťou sú i exekutívne organizácie. Druhým stupňom sú inštitúcie špecificky zamerané na skupiny imigrantov, konkrétne ide o náboženské a kultúrne inštitúcie. Sú vnímané ako zástupcovia imigrantov, to znamená, že sa aktívne podieľajú na integrácii a teda sa môžu, ale aj nemusia stať akceptovanou súčasťou spoločnosti. Všetky tri stupne sú na sebe závislé a pre úspešnú integráciu je nevyhnutná ich vzájomná previazanosť.
Celkový počet medzinárodných migrantov rástol postupne zo 152 miliónov v roku 1990 na 173 miliónov v roku 2000 a v súčasnosti sa predpokladá, že je to približne 250 miliónov osôb. Počet migrantov sa tak od roku 2000 do roku 2015 zvýšil o 41%.Najatraktívnejšou destináciou pre migrantov je Európa, kde v roku 2015 žila skoro jedna tretina z celkového počtu medzinárodných migrantov. Takmer tri štvrtiny migrantov v EÚ žije v piatich krajinách EÚ: v Nemecku, Veľkej Británii, vo Francúzsku, v Španielsku a Taliansku.
Rok 2015 znamenal výraznú zmenu v riešení migračnej otázky v Európe a vystavil enormnému tlaku Európsku Úniu a jej Schengenský priestor. V súvislosti s týmto stavom prichádzali politické špičky postupne s návrhmi riešení ktoré zahŕňali kvóty, či kontaktné body, no dnes sú utečenci oficiálne zodpovednosťou prvej krajiny, cez ktorú do Európskej únie vstúpili. V praxi sa však toto pravidlo pre rôzne dôvody do veľkej miery ignoruje. Európska komisia preto usúdila, že bude najlepšie ho úplne zrušiť, čo chce spraviť už v marci. To so sebou nesie riziko vzniku množstva nových problémov.
Základnou otázkou je identifikácia migrácie a motivácie pre ňu, ako aj jej pochopenie v súvislosti s migračnými pohybmi a inštitúciami, ktoré sa venujú problematike migrácie. Projekt dizertačnej práce sa koncentruje na zhodnotenie doterajších teoretických prístupov k migrácii.
Migrácia je proces v rámci ktorého jednotlivci, ale aj celé skupiny ľudí z rôznych dôvodov opúšťajú pôvodné domovy. Súčasná mobilita ľudí má mimoriadne rastúcu tendenciu v porovnaní s minulosťou a naďalej stúpa, čo z nej robí kľúčový globálny problém 21. storočia. Z celkom 200 štátov sveta sú takmer všetky prepojené s migračnými tokmi, ako zdrojové, tranzitné alebo cieľové krajiny pre migrantov.
Nielen, že migrácia sa zvyšuje pokiaľ ide o jej o celkový objem, ale pohyb ľudí sa rozširuje aj geograficky, takže v súčasnosti sú týmto fenoménom zasiahnuté všetky štáty a regióny sveta a stávajú sa určitou časťou migračného reťazca, (buď sú vysielajúcimi, prijímajúcimi, alebo tranzitnými krajinami.) V globále sa odhaduje, že každoročne prekročí hranice 2,5 až 4 milióny prisťahovalcov, ktorí nemajú riadne povolenie a v súčasnosti je na svete 30 - 40 miliónov nelegálnych migrantov. Pokiaľ sa týmto číslam dá veriť, tak môžeme predpokladať, že v súčasnosti žijeme vo veku migrácie.
Migračný problém je v súčasnosti v kontexte európskej migračnej krízy potrebné chápať ako jeden z prvkov, ktoré výrazným spôsobom ohrozujú stabilitu Európskej Únie či Schengenského priestoru. Dôležitou charakteristikou súčasnej migrácie je totiž skutočnosť, že potreba, alebo túžba ľudí sťahovať sa z jednej krajiny do druhej ďaleko presahuje dostupné zákonné možnosti.
Dostupné údaje naznačujú, že celková mobilita neustále stúpa. Zatiaľ čo v roku 1950 sa ročne presúvalo 25 miliónov ľudí , v roku 2007 ich celkový počet dosahoval 800 miliónov. Väčšina mobility v tomto období je časovo ohraničená, ale zvýšená miera mobility sa týka aj dlhodobej migrácie . V štatistikách OSN je za medzinárodného migranta považovaná osoba , ktorá žije mimo svojej krajiny, ku ktorej má štátnu príslušnosť dlhšie, ako jeden rok. Počet takto definovaných medzinárodných migrantov neustále rastie. V roku 1960 ich bolo 75 miliónov 1990 už vyše 155 miliónov, v roku 2007 191 miliónov a počet nových utečencov dosiahol len v roku 2015 1 milión. V porovnaní s minulým rokom ide o takmer štvornásobok.
Právomoc rozhodovať o náležitostiach týkajúcich sa vstupu do krajiny a pobytu v nej stále spočíva takmer výhradne v samotných štátoch, ktoré donedávna len veľmi neochotne diskutovali o tejto otázke na globálnych
fórach. Zatiaľ čo migrácia bola ešte v 90. rokoch 20. storočia takmer úplne vynechaná z globálnej politickej agendy v súčasnosti sa dostáva na jej vrchol.
Na prelome milénia sa obrovské množstvo agentúr, inštitúcií a organizácií vo vnútri aj mimo systému OSN začalo zaujímať o rôzne aspekty migrácie, čím sa vytvorila zložitá sieť subjektov a fór, ktoré chápeme ako inštitúcie globálneho riadenia migrácie. Bolo uskutočnených niekoľko pokusov komplexne zhodnotiť rozsah problému migrácie, definovať jej výzvy a výhody a nájsť oblasti spoločného záujmu. Výsledkom je, že migrácia je prvýkrát opisovaná ako globálny problém, ako jav, ktorý je potrebné riešiť aspoň do určitej miery prostredníctvom globálnej spolupráce a dialógu.
Ak sa zamyslíme nad dôsledkami, ktoré vyplývajú z premisy, že pohyb a migrácia sú prirodzené a trvalé črty svetového systému, musíme si zodpovedať niekoľko otázok, ktoré z toho vyplývajú. Ústrednou otázkou je, čo by to znamenalo pre politickú teóriu a ešte všeobecnejšie pre spoločenské vedy keby sme nemohli očakávať a predpokladať, že ľudia sa usadia v rámci svojich národných hraníc. Väčšina sociálnych vedeckých pojmov a teórií sa spolieha na schémy myslenia, ktoré chápu ľudí ako prirodzene usadlých. Preto je množstvo dostupných nástrojov a kategórií explicitne, alebo implicitne závislých na premise, že ľudia, spravidla žijú usadlý život v rámci svojich národných hraníc, za predpokladu, že majú jasnú identitu, ktorá sa vzťahuje na miesto a oblasť, ktoré obývajú.
Medzinárodná migrácia predstavuje činnosť, ku ktorej dochádza medzi kategóriami, na ktoré kladú dôraz na politické analýzy. To znamená medzi vymedzenými územiami, či medzi ohraničenými komunitami - teda už vo svojej podstate to predstavuje odchýlku od zavedeného poriadku. Pokiaľ je teda migrácia chápaná ako normálna aktivita a nie ako výnimočná činnosť, niektoré z týchto kategórií sa dostávajú pod veľký tlak.
- Po prvé dochádza k otraseniu koncepcie štátu, a jedného z jeho charakteristických rysov - stálej populácie - ktorá už nie je samozrejmosťou.
- Po druhé, ako je možné naďalej uvažovať o demokratickej legitimite, keď sú ľudia, od ktorých táto legitimita pochádza rozptýlení? A aký vplyv by malo na teóriu medzinárodných vzťahov, ak je jeden z kľúčových prvkov „fyzického základu“ národov spochybnený a nestojí pevne a fyzicky na svojom mieste?
Je otázka, či je dnešný stav, v ktorom cudzinci nemajú jasne definovaný legitímny nárok žiadať začlenenie do politického spoločenstva, ktorého nie sú súčasťou, otvorený pre zmenu v chápaní? To, čo sa javí ako zdanlivo svetské empirické pozorovanie normálneho a trvalého charakteru migrácie v konečnom dôsledku nesie schopnosť otvoriť nové zásadné otázky týkajúce sa teritoriálnej spolupatričnosti a hraníc politického spoločenstva. Tieto koncepty boli prebraté zo záverečných dokumentov dvoch rôznych politických iniciatív, Haagského procesu a Bernskej iniciatívy, pričom obidve tieto iniciatívy formovali spoločné dohovory o migrácii. V tomto smere sú súčasťou aktuálne vznikajúce migračného diškurzu na globálnej úrovni. To je nová etapa vo vývoji. Migrácia je často chápaná ako „chýbajúci režim“ v medzinárodnom inštitucionálnom rámci.
Aj keď nepopierame, že migračná politika zohráva úlohu pri nevyváženom stave svetového politického systému snažíme sa hľadať alternatívne spôsoby skúmania migračnej politiky. Väčšina prístupov k migračnej politike sa odchýlila od predpokladu, že vieme v čom spočíva táto konkrétna politická činnosť (v regulácii vstupu a pobytu), rovnako ako vieme presne definovať jej protagonistov (na jednej strane sú to migranti a na strane druhej štátni činitelia). Štáty a migranti sú chápaní ako samostatne existujúce entity, ktoré fungujú oddelene. Štáty sa objavujú ako preddefinované prvky systému, ktoré by existovali rovnakým spôsobom, bez ohľadu na to, či by sa na ich hraniciach migranti objavili, alebo nie, zatiaľ čo migranti - jednotlivo aj spoločne sa javia ako jednotky fungujúce nezávisle od štátov, ktoré konfrontujú.
Moc je chápaná v podmienkach svojej váhy a vplyvu rôznych domácich aktérov. Ale keďže migráciaje dnes javom, ktorý je situovaný na hranici domáceho a medzinárodného prostredia,môžeme ju skúmaťv externej, alebo globálnej perspektíve. Pri takomto prístupe sa migračná politika javí ako dôsledok interakcie kapitalistického hospodárstva na jednej strane a systému územných štátov na strane druhej.
V tejto súvislosti má moc ako taká regulačnú úlohu v migračnej politike vzťahov medzi geografickými oblasťami sveta.S odvolaním sa na tento postoj, Aristide Zolberg píše, že reštriktívna migračná politika bohatších krajín sveta predstavuje sine qua non pre zachovanie Vestfálskeho medzinárodného systému štátov, ako aj výsadné postavenie štátov a ich obyvateľstva uprostred úplne nerovných podmienok.
Napríklad možnosti cezhraničného pohybu nie sú distribuované rovnocenne medzi rôznymi skupinami ľudí, ktorý sociológ Zygmunt Bauman nazval „hlavným rozvrstvovacím faktorom“ našej doby. Migračná
politika sa zaoberá selekciou ľudí, ktorým je povolený vstup do danej krajiny, čo je hlavným faktorom pri príprave tejto stratifikácie, ak k nej pristupujeme na agregátnej (svetovej) úrovni - napriek tomu sa jedná o rozmer moci migračnej politiky, na ktorý nie je možné nahliadať v tejto perspektíve.
Sila post-štrukturálnej perspektívy medzinárodných vzťahov je v tom, že vytvára prepojenie medzi migračnou politikou a posilnením štátneho systému. Migračná politika je často diskutovaná v súvislosti s okamžitými politickými záujmami. Naproti tomu táto perspektíva predstavuje migračnú politiku ako etickú činnosť, ktorá sa podieľa na reprodukcii určitej formy politického spoločenstva. Ale aj toto má svoje obmedzenia - neberie do úvahy akúkoľvek inú formu moci vo vzťahu k migračnej politike.
Literatura:
Domácí:
DRBOHLAV Dušan, Migrace a (i)migranti v Česku (2011),
DRBOHLAV Dušan, Nelegální ekonomické aktivity migrantů- Česko v evropském kontextu (2009),
ŠTIC Petr, Migrace a státní suverenita. Oprávnění a hranice přistěhovalecké politiky z pohledu křesťanské sociální etiky(2011),
STEP Petr, Otevřený kruh (2016),
KREJČÍ Oskar, Mezinárodní politika (2007),
BÁRTA Miroslav, FOLTÝN Otakar, KOVÁŘ Martin, Povaha změny - Bezpečnost, rizika a stav dnešní civilizace (2015),
MARUŠKA Zděnek, Ekonomika kolapsu (2016)
KLAUS Václav, WEIGL Jiří,Stěhování národů s.r.o. - Stručný manuál k pochopení současné migrační krize (2015)
Zahraniční:
HUNTINGTON P. SamuelThe Clash of Civilizations? (2001),
ORRENIUS Pia M, MARTIN Philip J, HOLLIFIELD James FControlling Immigration: A Global Perspective (2014),
SHELLER, Mimi, URRY, JohnThe New Mobilities Paradigm (2006),
GHOSH, BimalManaging Migration: Towards the Missing Regime? (2007),
PÉCOUD, Antoine, GUCHTENEIRE, Paul de Migration Without Borders: Essays on the Free Movement of People (2007),
BURCHILL Scott, LINKLATER Andrew, DEVETAK Richard, DONNELLY Jack, PATERSON Matthew, TRUE Jacqui Theories of International Relations(2013),
SOGUK, N. States and Strangers: Refugees and Displacements of Statecraft(1999),
NYERS Peter., Refugees and Humanitarian Ethics: Beyond the Politics of the Emergency (1999),
SCIORTINO Giuseppe Toward a Political Sociology of Entry Policies: Conceptual Problems and Theoretical Proposals (2000),
CASTLES, Stephen – MILLER, Mark J.The Age of Migration: International Population Movements in the Modern World (2003),
MOUFFE, ChantalThe Democratic Paradox(2000),
WALKER, R. B. J.The Hierarchicalization of Political Community (1999),
WEBER C.Simulating Sovereignty: Intervention, the State and Symbolic Exchange(1995),
BAUMAN ZygmuntGlobalization: The Human Consequences (1998),
DEAN MitchellGovernmentality: Power and Rule in Modern Society(1999),
SORENSEN Eva, TORFING JacobNetvarksstyrning: Fra government til governance(2005),
BROWN Wendy Neo-Liberalism and the End of Liberal Democracy (2003),
HINDESS Barry Citizenship in the International Management of Populations (2000),
ROSE Nikolas, O’MALLEY Pat, VALVERDE MarianaGovernmentality (2006).