28.11.2016 | 22:30
PhDr. Ľudovít Hucík; Mgr. Jozef Hrabina: 15 rokov vojny proti terorizmu

PhDr. Ľudovít Hucík; Mgr. Jozef Hrabina: 15 rokov vojny proti terorizmu

Október roku 2016 sa nesie v znamení 15 výročia začiatku globálnej vojny proti terorizmu.

PhDr. Ľudovít Hucík; Mgr. Jozef Hrabina

15 rokov vojny proti terorizmu

Október roku 2016 sa nesie v znamení 15 výročia začiatku globálnej vojny proti terorizmu. Vojna začína inváziou do Afganistanu v októbri 2001 ako odvetná akcia za teroristické útoky spáchané na Svetové obchodné centrum v New Yorku a Pentagon z 11.9.2001. Afganistan bol baštou Al-Káidy vedenej saudskoarabským občanom Usamom bin-Ládinom a zároveň v krajine vládlo paštúnsko-nacionalistické hnutie Taliban. Celý svet v solidarite so Spojenými štátmi označil túto vojnu za vojnu spravodlivú a v decembri 2001 bola Radou Bezpečnosti OSN schválená rezolúcia, ktorá zriadila Medzinárodnú jednotku pre podporu bezpečnosti (ISAF) v Afganistane. Začiatkom roku 2002 bol vytvorený zbor so silou 16,5 tisíc vojakov zo 17tich krajín v ktorom malo NATO rozhodujúce postavenie.[1] V rámci operácie Trvalá Sloboda však boli protiteroristické akcie schválené aj na Filipínach, Africkom rohu, trans Sahara, Kyrgystane a v Gruzínsku.

Ak budeme vychádzať zo zámerov vojny v Iraku, tak medzi hlavné príčiny invázie do väčšinou šiitskeho Iraku patrila aj údajná podpora irackého režimu teroristom z sunnitskej Al-Káidy v podobe poskytovania úkrytu a finančných prostriedkov. Táto verzia bola najmä určená pre predaj vojny americkej verejnosti, ktorej pri každej informácii o ťažení v Iraku v televízii bolo pripomínané, že sa nová invázia deje v dôsledku teroristických útokov z jedenásteho septembra. Oficiálnym dôvodom vojny proti Iraku však bol uvedený fakt, že Bagdad v rozpore s rozhodnutím rady OSN, vlastní a vyrába zbrane hromadného ničenia a to vrátane jadrových zbraní.[2] Na presvedčenie Bezpečnostnej Rady OSN však tieto dôvody nestačili, aj napriek tomu, že vtedajší minister zahraničných vecí USA Colin Powell priniesol na jej zasadanie ampulku s antraxom a ukazoval satelitné snímky možných tovární na výrobu ZHN. Aj napriek nesúhlasu Bezpečnostnej Rady OSN, vrátane amerických spojencov ako Francúzsko, Nemecko a Belgicko, sa však USA rozhodli konať unilaterálne a v rámci tzv. Koalície ochotných sa 20.3.2003 začala intervencia v Iraku. V koalícii sa nachádzali Spojené štáty(248 tisíc vojakov) Veľká Británia(46 tisíc), Austrália(2 tisíc) a Poľsko (194 vojakov).

V odborných kruhoch sa dnes nájde už len málokto, kto by potvrdil užitočnosť dvoch najväčších ozbrojených konfliktov 21.storočia. Oba konflikty sa stali zmrazenými konfliktami v ktorých proti sebe stoja vycvičené armády spojencov a guerillové jednotky domáceho odboja, tvorené bývalými armádnymi elitami okupovaných štátov, teroristickými milíciami a frustrovaným obyvateľstvom. Autori sa v článku budú zameriavať na analýzu príčin zlyhania týchto dvoch intervencií ako pilotných akcií vo vojne proti terorizmu, ich dôsledkami na regionálnu a svetovú bezpečnosť, vychádzajúc z prác Johna J. Mearsheimera, Stephena M. Walta, Roberta Kaplana, Oskara Krejčího a Henryho Kissingera.

 

Afganistan

Vojna v Afganistane začína v atmosfére národnej názorovej jednoty a medzinárodného konsenzu. Vyhliadky na medzinárodné usporiadanie riadené podľa princípov sa zdali byť potvrdené, keď NATO prvý krát v dejinách aplikovalo 5.článok Severoatlantickej zmluvy, ustanovujúci, „ozbrojený útok proti jednej alebo viacerým členským krajinám NATO v Európe, alebo Severnej Amerike bude považovaný za útok proti všetkým.“[3] Aliancia do decembra 2001 dobila jaskynný komplex Tora Bora, kde sa mal ukrývať Usama bin-Ládin, ktorý ale utiekol sieťou tunelov do Pakistanu, kde ho 2.5.2011 zastrelili elitné jednotky Navy Seals. Intervencia v Afganistane sa stala pilotnou akciou vojny proti terorizmu a zároveň varovaním pre všetky krajiny podporujúce terorizmus, že svetové spoločenstvo je ochotné jednať. Problematický bol však fundraising na tieto akcie, keď v roku 2001 ponúklo pomoc 136 krajín, no v roku 2002 sa podľa ministerstva zahraničných vecí USA podarilo získať len 1,8 miliardy .[4] Plány na povojnovú obnovu Afganistanu boli nastavené na Bonnskej konferencii v roku 2003. Konferencia prijala veľkolepé plány s idealistickou víziou, keď jej účastníci deklarovali nastolenie reprezentatívnej mnohonárodnej vlády s vnímaním genderovej problematiky a so širokou podporou obyvateľstva. Hlavnou premisou amerického a spojeneckého snaženia sa stala rekonštrukcia Afganistanu prostredníctvom demokratickej, pluralistickej a transparentnej miestnej vlády s reálnou pôsobnosťou po celej krajine a národnej armády schopnej ujať sa zodpovednosti za bezpečnosť národa.[5]

Definícia cieľov bola krajne idealistickou predstavou ako urobiť príklad novej demokratickej sily v strednej Ázii s liberálnymi hodnotami z krajiny v ktorej vládol kmeňový systém, bola demograficky roztrieštená, vládla v nej jedna z najnižších mier gramotnosti na svete a infraštruktúra v ťažko dostupnom teréne často krát ani neexistovala. Aj napriek tomu, že Henry Kissinger považuje za doterajšie snahy Spojencov za úspešné v danom časovom rámci a pri dostupných prostriedkoch, nezhoduje sa to s názormi Johna J. Mearsheimera, či Stephena M. Walta, ktorí k danej problematike napísali hneď niekoľko článkov či pre časopis Foreign Policy, alebo pre Foreign Affairs.

Ak vezmeme prvopočiatok neúspechu spojencov Afganistane, je ním určite snaha Spojených štátov vyhrať vojnu samostatne. Spojené štáty sa nechceli deliť o svoje spravodajské informácie s ostatnými členmi koalície, čo bolo často príčinou nekoordinovanosti akcií. Jednou z nich bola aj Tora Bora. Ako uvádza Stephen M. Walt vo svojom článku pre Foreign Affairs „slabá koordinácia s lokálnymi afgánskymi jednotkami a neochota nasadiť viac vojakov v bitke o Tora Bora umožnili Usamovi bin-Ládinovi a ostatnými lídrom Al-Káidy ujsť do susedného Pakistanu [...] ak by sa nám ho podarilo vtedy chytiť, tak by Al-Káida dostala smrteľnú ranu a Spojené štáty by oslavovali víťazstvo vo vojne proti terorizmu, miesto pozorovania ako sa Al-Káida transformuje na globálnu organizáciu.“[6] Na príklade zlyhania pri Tora Bora vidíme viaceré chyby, ktoré spravili Spojené štáty v Afganistane. Prvou z nich bolo nasadenie malých zdrojov vo vojne, ako uvádza Stephen M. Walt „víťazstvo nebolo hodné ceny, ktorá bola potrebná na jeho dosiahnutie.“[7] Ďalším problémom, ktorý sa ukázal pri Tora Bora bola kooperácia lokálnych elít so spojencami. Tí považovali Afgáncov za druhoradý problém a nezapojili ich do povojnového procesu z čoho vznikla následná frustrácia bývalých kmeňových elít, ktoré stratili svoje dovtedajšie spoločenské postavenie na účet budovania nového politického systému v krajine, ktorá na to nebola uspôsobená.

Veľmi dôležité je podotknúť, že Usama bin-Ládin utiekol do Pakistanu, ktorý je deklarovaný ako spojenec Spojených štátov. Na druhej strane sa však Mearsheimer s Waltom zhodujú, že Pakistan počas celého trvania vojny v Afganistane poskytoval úkryt teroristom z Al-Káidy. Walt tvrdí, že Spojené štáty nechceli riskovať zhoršenie vzťahov s regionálnou mocnosťou, ktorá vlastní jadrový arzenál. No na druhú stranu tento alibizmus umožnil teroristom voľne prebiehať cez hranice, kde sa mohli preskupovať a ukrývať. „Chceli sme tichú podporu Pakistancov v našich nie až tak tajných operáciách s dronmi a špeciálnymi jednotkami v kampani proti Al-Káide a tiež sme sa báli o stabilitu režimu v súvislosti s Pakistanským nukleárnym arzenálom. Nanešťastie tieto faktory nám ešte viacej znemožnili zvíťaziť.“ [8]

Neskoršie sa Spojené štáty rozhodli pre inváziu do Iraku, čo oslabilo velenie operácií v Afganistane a pozornosť sa sústredila na Irak. Prezidentské doktríny z tohto obdobia síce jasne deklarujú súčasť tzv. „Grand Strategy“, ktorou je budovanie americkej armády schopnej bojovať v dvoch veľkých a jednom malom konflikte v tom istom čase. No Afgánsko-Iracká skúsenosť nám vraví, že takúto schopnosť Spojené štáty nemajú a aj napriek neochote investovať viac zdrojov do vojny v Afganistane, museli uvoľniť ďalšie na invázi do Iraku a to z veľkej časti aj na úkor práve operácie v Afganistane. Vďaka tomu dostal Taliban možnosť sa preskupiť a znovu pokračovať vo vojne.

Zlyhanie v demokratickej transformácii a povojnovej rekonštrukcii je ďalšou z príčin zlyhania spojeneckých snáh v Afganistane. Ako sme už uviedli, nezapojenie lokálnych elít a ich následná frustrácia sa odzrkadlila na opätovnej podpore Talibanu. Dosadenie Hamida Karzaia sa z počiatku taktiež javilo ako správna voľba no ako uvádza Mearsheimer sa ukázalo že, „Karzaiova vláda sa prejavila ako nekompetentná a skorumpovaná a nikdy nemala dostatočný vplyv mimo Kábulu. To bola šanca pre Taliban, ktorý začal svoje znovu nastolenie.“ [9] Práve pre členitosť terénu, obrovskej rozlohe s riedkym osídlením a nedostupnosť niektorých oblastí, sa v Afganistane vyvinul kmeňový systém vládnutia, kde si každý kmeň spravoval svoje územie a mal svoje zastúpenie v Kábule.

Nástup do úradu prezidenta Barracka Obamu. Ten ako držiteľ Nobelovej ceny za mier deklaroval počas celej svojej kampane ukončenie vojny v Iraku a sústredenie sa na ozajstnú vojnu proti terorizmu, ktorá bola v Afganistane. Ako uvádza Henry Kissinger „Barrack Obama kandidoval s programom vrátiť do nutnej vojny v Afganistane sily odčerpané hlúpou vojnou Iraku, ktorú chcel ukončiť. Po nástupe do úradu bol však odhodlaný dosiahnuť mierovú koncentráciu na transformačné domáce priority. Výsledkom bolo, že konanie Ameriky začalo znovu vykazovať tú ambivalenciu, ktorá sprevádzala jej vojenské kampane v ére po druhej svetovej vojne: navýšenie ďalších 30 tisíc vojakov v Afganistane bol o oznámené v tom istom prejave so stanovením 18 mesačnej lehoty pre začatie ich sťahovania [...] Základným cieľom každej partizánskej stratégie, akú prijal aj Taliban, je vydržať dlhšie ako protivník.“ [10] Obamova administratíva tak dala Talibanu jasný termín jeho opätovného nástupu k moci a zároveň tá istá administratíva márne hľadala riešenie, ako ukončiť nezmyselný konflikt, bez uznania porážky. Podľa Mearsheimera „žiadna agenda neodvráti porážku v Afganistane. Aj s vyšším nasadením a lepšou taktikou, Spojené štáty nemôžu rozhodne poraziť Taliban, pretože ich guerilová taktika im umožňuje zmiznúť a opäť sa vynoriť a bojovať v iný čas.“ [11]

Súčasným problémom USA v Afganistane sa tak nestáva otázka zdanlivo dosiahnuteľného víťazstva v partizánskej vojne, ale snaha o nájdenie východiska z nezmyselnej vojny bez straty prestíže. Ako podotýka John J. Mearsheimer „superveľmoc dokáže často zvrhnúť nepriateľský režim s relatívnou ľahkosťou, ale neskôr sa takáto akcia transformuje na okupáciu bez únikovej stratégie. A to väčšinou vytvára vzburu.“[12] Tá nastáva v súčasnosti, kedy pozorujeme vzostup Talibanu a Al-Káidy, ktorej vetva bojuje aj v sýrskej občianskej vojne pod názvom An-Nursá. Z Afganistanu sa počas rokov okupácie stáva najväčší vývozca ópia na svete, čo umožňuje financovanie partizánskej vojny. Walt zhŕňa najväčšie zlyhania americkej intervencie v Afganistane do troch bodov: „zložky národnej bezpečnosti zlyhali v rozpoznaní a pripustení zámeny základných cieľov vojny a to v 1. Záujmoch Spojených štátov (ktoré boli limitované)2. Našich stanovených cieľoch(ktoré boli príliš ambiciózne) a 3.potrebných prostriedkoch a trpezlivosti, ktoré vyžadovalo dosiahnutie týchto cieľov.“[13] Na druhú stranu Henry Kissinger vo svojej najnovšej knihe World Order píše „Pokrok, ktorým Afganistan za toto obdobie prešiel, bol celkom reálny a ťažko vydobytý. Obyvatelia krajiny so značnou dávkou odvahy [...] prijali ľudové voľby. Spojené štáty tiež dokázali lokalizovať Usamu bin-Ládina, čím vyslali dôležitý signál, pokiaľ sa jedná o globálny dosah ich vplyvu a odhodlania pomstiť straty na životoch.“[14]

Irak

Ako sme už spomínali oficiálne dôvody pre inváziu do Iraku bolo vlastníctvo a výroba zbraní hromadného ničenia. Avšak na predaj vojny americkému občanovi, ktorý začínal vnímať hrôzy vojny v Afganistane, bolo potrebné vytvoriť atmosféru strachu, ktorú z časti tvorili(dnes už môžeme tvrdiť, že falošné) informácie o zbraniach hromadného ničenia a k nim pridanou hodnotou boli informácie o spolupráci režimu Saddáma Hussajna s Al-Káidou. Irak sa stal stelesnením Bushovej neokonzervatívnej doktríny. Avšak podľa Mearsheimera a Walta neexistoval žiaden dôkaz o tom, že by túto inváziu Bush plánoval pred svojim zvolením. Kľúčovým momentom boli teroristické útoky z jedenásteho septembra. Aj napriek prvotnej neochote zaútočiť na Irak, Bush v roku 2002 označuje Irak, Irán a Severnú Kóreu za štáty tzv. Osy Zla. Invázia do Iraku začína 20.3.2003 a do 1.5.2003 spoločne s koalíciou ochotných vyhlasuje prezident Spojených štátov oficiálne ukončenie bojov. Ostro kritizovaná unilaterálna akcia však nezostala bez komplikácií. Po oficiálnom ukončení hlavných bojov, počas ktorých bol dobytý Bagdad a zvrhnutý iracký prezident Saddám Husajn, sa rozhorel ozbrojený odboj. [15] Vojna sa začala podobať na situáciu v Afganistane, kde konvenčné jednotky stáli proti guerilovému odboju a zároveň začala silnieť vlna odporu v americkej spoločnosti, ktorá vyjadrovala svoj nesúhlas s rastúcimi obeťami na strane spojencov. V roku 2005 sa CIA vyjadrila, že Irak žiadne zbrane hromadného ničenia nikdy nevlastnil.

Príčiny zlyhania povojnovej obnovy v Iraku sú veľmi podobné situácii v Afganistane. Problém nastáva už len v príčinách invázie do Iraku, keď predstavitelia USA predkladali nepodložené fakty svetovému spoločenstvu. Ďalším základným problémom bolo presvedčenie o sile demokracie a jej univerzalite. Spojené štáty predpokladajú, že demokracia je univerzálny typ vlády a že iracká spoločnosť bude akceptovať tento americký import. Miesto toho sa však voči okupantom dvihla vlna nacionalizmu a ozbrojeného odporu. Taktiež problematické je odôvodnenie prostredníctvom bandwagoning efektu, ktorý predpokladal, že po zvrhnutí jedného diktátora v regióne sa ostatní automaticky v strachu vzdajú a pridajú na stranu Spojených štátov. Ako píše Kissinger „Ústrednou zložkou agendy slobody [...] sa mala stať transformácia Iraku na viac stranícku demokraciu. Táto zmena potom podnieti demokratickú transformáciu celého regiónu: Iracká demokracia uspeje a jej úspech rozošle od Damašku po Teherán správu, že sloboda môže byť budúcnosťou všetkých národov.“ [16] Tento predpoklad však zlyhal na fakte, že invázia do Iraku podkopala význam medzinárodného práva a vytvorila tak určitý faktor strachu v regióne, ktorý prinútil ostatné režimy užšie kooperovať a v prípade Iránu a Severnej Kórei urýchlil snahu o získanie jadrového arzenálu.

Ekonomické vyčerpanie z dvoch kampaní sa prejavuje jednak na neochote poskytnúť dostatočné prostriedky na transformáciu Iraku a ku koncu vlády sa prejavuje ekonomické zaťaženie aj na ekonomickej kríze, ktorej hlavným problémom je obrovská zadĺženosť Spojených štátov. Odhady vyčíslujú náklady na vojnu v Afganistane a Iraku na 6 biliónov , čo je v súčasnosti takmer tretina z 19,5 biliónového federálneho dlhu USA.

Strata podpory je okrem ekonomických ťažkostí Spojených štátov spojená aj so stratami na životoch. Keď si v marci roku 2003 myslelo 78% Američanov, že podniknúť inváziu do Iraku je správne rozhodnutie, vo februári roku 2008 si to myslelo len 38% opýtaných a 54% si myslelo, že to bolo nesprávne rozhodnutie.[17] V tomto smere to aj indikuje predvolebnú rétoriku Barracka Obamu, ktorý svoju kampaň vystaval na kritike vojny v Iraku, za čo predčasne získal aj Nobelovu cenu.

Zlyhanie v transformácii Iraku na pluralitnú demokraciu tkvie aj v nezapojení lokálnych elít do povojnovej rekonštrukcie krajiny. Spojené štáty majú podobnú skúsenosť z Afganistanu, tá sa aplikuje aj na armádnych dôstojníkov z bývalej irackej armády. Ozbrojený odboj je navyše podporený demografickým členením krajiny, keď Bagdadom prebieha deliaca čiara medzi šiitmi a sunnitmi, zároveň na severe žije kurdská menšina a ako posledný vývoj treba uviezť Islamský štát, ktorý bol založený v roku 2012 na území Iraku, s cieľom obnoviť moslimský kalifát. Bývalé vojenské elity sa pridávajú na stranu tejto extrémistickej skupiny z frustrácie a najmä si treba uvedomiť, že Islamský štát nesie prvky moslimského nacionalizmu, ktorý tvorí tmeliaci prvok skupiny. Zároveň vznik Islamského štátu a jeho šírenie, podnietilo opätovné akcie Spojených štátov na území Iraku, čo znemožnilo obamovej administratíve obmedzenie angažovanosti v konflikte.

Záver

Ak bolo hlavným cieľom vojny proti terorizmu eliminovať radikálne formy Islamu na Blízkom východe a v strednej Ázii, v tom prípade Spojené štáty svoje ťaženie prehrali. V princípe je nutné pochopiť, že z prvotných cieľov a to boj proti radikálnym organizáciám sa stala tzv. agenda za slobodu. To znamená, že Stephen M. Walt má pravdu ak hovorí o nepochopení hlavného zámeru vojny proti terorizmu v kontexte národných záujmov Spojených štátov. Zároveň je nutné konštatovať, že vojna proti terorizmu je nezmysel, keďže terorizmus je spôsob boja, teda taktika a taktike sa vyhlásiť vojna nedá.

Ak ešte stále budeme vychádzať z primárnych cieľov vojny proti terorizmu, tak sa svet od jej začiatku určite stal nebezpečnejším miestom. O výsledkoch nám hovorí opätovný vzostup Talibanu v Afganistane a vznik v súčasnosti najsilnejšej globálne operujúcej teroristickej organizácie Islamský štát na území Iraku a jeho expanzia do Sýrie, či Líbye. V Spojených štátoch sa od 11.9, žiadne podobné útoky neopakovali, zatiaľ čo Európu zasiahla vlna teroristických útokov, ktorá od roku 2005 opäť nabrala na intenzite počas posledných dvoch rokov. Je nutné pripomenúť, že už pri útokoch na londýnske metro boli motiváciou útočníkov práve intervencie na Blízkom Východe. Tie sú príčinou vzostupu Islamského štátu a jednou z hlavných motivácií tejto organizácie je práve dlhodobý „útlak“ Blízkeho východu zo strany Západu.

Pri transformácii primárnych cieľov vojny proti terorizmu k agende za mier „na silnejúcu vlnu radikálneho islamistického univerzalizmu Amerika zareagovala potvrdením univerzality vlastných hodnôt a vlastného konceptu svetového poriadku.“[18] Táto agenda bola však dopredu predurčená na neúspech. Americké hodnoty a politický systém prechádzal určitými stupňami vývoja a tvorili ho intelektuáli pochádzajúci z amerického prostredia, alebo prostredia jemu blízkemu. Americké hodnoty, ani demokracia nie sú univerzálny tmeliaci prvok spoločnosti. Je ním príslušnosť k národnosti, či prípadne nacionalizmus. Tento jav vidíme v súčasnosti aj v tak „demokratickom“ prostredí ako je Európa, kde silnie tzv.

„New Right“, ktorú spájajú spoločné témy, ale zároveň ich ideológiou nie je demokracia. Samotný Kissinger, síce vo svojej knihe vyjadruje čiastočnú chválu na doterajšie úspechy v Afganistane a G.W.Busha označuje za oddaného prezidenta, popisuje tento problém v afgánskej vojne „dosiahnuť jednoty Afganistanu sa cudzincom podarilo len neúmyselne, totiž vtedy, keď sa rôzne kmene a sekty spojili v odpore proti okupantom.“[19] Sám si touto tézou odpovedá na problémy, ktoré sprevádzajú americké invázie od konca druhej svetovej vojny. Neskoršia ideologická premisa, ktorej kontúry boli načrtnuté v oboch prípadoch, stroskotala na vlne nacionalistického odboja, ten sa sformoval kvôli nedostačnému pochopeniu okupantov pre lokálnu kultúru a najmä politické tradície. Tento jav popisuje Oskar Krejčí ako zamieňanie analýzy za ideológiu a pri týchto prípadoch aj vytváranie stratégie na ideologickom kontexte, ktorý nemá reálne základy v dotknutom regióne a preto tieto kampane boli vopred odsúdené na zánik. Spojené štáty teda z vojny proti terorizmu vytvorili ideologický zápas libernálnej demokracie voči konzervatívnemu Islamu, avšak ani to nezabránilo faktu, že dva najväčšie konflikty 21.storočia stáli Spojené štáty tretinu ich federálneho dlhu s výsledkom vytvorenia ešte radikálnejšieho extrémizmu, ako ten proti ktorému boli začaté, za cenu straty významnej časti svojej prestíže a podkopania významu medzinárodného práva v súvislosti s unilaterálnou akciou v Iraku.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Poznámky:

1. Krejčí O.; Zahraničná Politka USA; Praha 2009; s.308

2. Krejčí O.; Zahraničná Politka USA; Praha 2009; s.309 3. Kissinger H.; World Order; Prostor Praha 2016; s.324

4. Krejčí O.; Zahraničná Politka USA; Praha 2009; s.307

5. Kissinger H.; World Order; Prostor Praha 2016; s.325 6. Walt Stephen M.; The Top 10 Mistakes Made in the Afghan War; Foreign Policy 3.2.2014; online dostupné z: http://foreignpolicy.com/2014/02/03/the-top-10-mistakes-made-in-the-afghan-war/

7. Walt Stephen M.; The REAL reason the U.S. failed in Afghanistan; Foreign Policy 14.3.2013; online dostupné z: http://foreignpolicy.com/2013/03/15/the-real-reason-the-u-s-failed-in-afghanistan/ 8. Walt Stephen M.; The REAL reason the U.S. failed in Afghanistan; Foreign Policy 14.3.2013; online dostupné z: http://foreignpolicy.com/2013/03/15/the-real-reason-the-u-s-failed-in-afghanistan/

9. Mearsheimer John J.; Afghanistan: No More the Good War; NEWSWEEK; 2009; online dostupné z: http://mearsheimer.uchicago.edu/pdfs/A0050.pdf

10. Kissinger H.; World Order; Prostor Praha 2016; s.327 11. Mearsheimer John J.; Afghanistan: No More the Good War; NEWSWEEK; 2009; online dostupné z: http://mearsheimer.uchicago.edu/pdfs/A0050.pdf

12. Tamtiež.

13. Walt Stephen M.; The REAL reason the U.S. failed in Afghanistan; Foreign Policy 14.3.2013; online dostupné z: http://foreignpolicy.com/2013/03/15/the-real-reason-the-u-s-failed-in-afghanistan/

14. Kissinger H.; World Order; Prostor Praha 2016; s.327

15. Krejčí O.; Zahraničná Politka USA; Praha 2009; s.310

16. Kissinger H.; World Order; Prostor Praha 2016; s.329

17. Public Attitudes Toward the War in Iraq: 2003-2008; Pew Research 2008; online dostupné z: http://www.pewresearch.org/2008/03/19/public-attitudes-toward-the-war-in-iraq-20032008/ 18. Kissinger H.; World Order; Prostor Praha 2016; s.330

19.Tamtiež str. 326

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Zdroje:

Krejčí O.; Zahraničná Politka USA; Praha 2009

Kissinger H.; World Order; Prostor Praha 2016;

Mearsheimer John J. a Walt Stephen M.; Izraelská Lobby a Americká Zahraničná Politika; Farrar, Straus and Giroux Boooks 2007.

Mearsheimer John J.; Afghanistan: No More the Good War; NEWSWEEK; 2009; online dostupné z: http://mearsheimer.uchicago.edu/pdfs/A0050.pdf

Public Attitudes Toward the War in Iraq: 2003-2008; Pew Research 2008; online dostupné z: http://www.pewresearch.org/2008/03/19/public-attitudes-toward-the-war-in-iraq-20032008/

Walt Stephen M.; The REAL reason the U.S. failed in Afghanistan; Foreign Policy 14.3.2013; online dostupné z: http://foreignpolicy.com/2013/03/15/the-real-reason-the-u-s-failed-in-afghanistan/

Walt Stephen M.; The Top 10 Mistakes Made in the Afghan War; Foreign Policy 3.2.2014; online dostupné z: http://foreignpolicy.com/2014/02/03/the-top-10-mistakes-made-in-the-afghan-war/